ĽudiaĽuďom.sk Blog

Toto je jedna z vecí, ktoré nám mama vtĺkala do hláv. A život ma naučil – a zdravý rozum tiež, že je to pravda. Svätá pravda.

Raz mi jeden prednášajúci položil otázku, v ktorej sa opýtal, čo by sme povedali určitému človeku v určitej negatívnej situácii. Túto nám opísal a čakal na odpoveď. Väčšina študentov reagovala tak, ako v reálnom živote. Na rovinu. Sálou sa ozývali odpovede typu – na negatívnu akciu, ešte negatívnejšia reakcia.

Keď prišlo na mňa, usmiala som sa a povedala som niečo v tom duchu, že: “Prepáčte, no ja nepoviem to, čo si myslím, zareagovala by som inak, snažila by som sa vyhrotenú situáciu upokojiť, alebo zneutralizovať.” A dodala som: “Aj ak by ma svrbel jazyk.”

Na to mi prednášajúci povedal – “Ste oveľa ďalej, ako vaši spolužiaci.”

Nie, nemyslel to ako urážku voči spolužiakom. A ani ja som po tej vete nespyšnela, aj keď, priznám sa, veľmi mi pomohla, pretože v dnešnom svete plnom právd do očí, sa ja cítim ako z inej planéty.

Nie som zákerná. A nie som ani klamár. Nehovorím polopravdy, nevymýšľam si. Nie som perfektná, aj ja som v živote a v určitých situáciách zlyhala.

No vážim slová. Nech patria komukoľvek.

Samozrejme, ak vás stretnem v meste a budete za sebou ťahať pančuchové nohavice, ktoré vám budú trčať spod nohavíc, lebo ste sa včera narýchlo vyzliekali a dnes ste sa do nich narýchlo nahodili, no s novými pančuškami – tak vám to poviem. Tiež vás upozorním na váš rozmazaný mejkap pod okom, na rúž na zube, alebo pobežím za cudzou paňou, pretože jej vypadli z vrecka na kabáte vreckovky… Poviem vám aj svoj názor na vec, o ktorej si ja myslím niečo iné.

No myslím si, že je v živote podstatné, aby sme uvažovali.

Ak niekoho vidím po prvý krát v živote, nebudem mu rozprávať veci, ktoré sa ho netýkajú.

Ak sa s niekým zoznámim, je starší a navrhne tykanie, cením si to, no neznamená to, že sme priatelia. Že mu poviem všetko, čo viem. A o kom viem.

Ak niekoho vidím aj dvadsiaty raz, ale zakaždým sme boli spolu len päť minút, tiež to neznamená, že si nedám pozor na pusu.

Ak sa mi niekto umelo vyškiera – prepáčte, “prirodzene usmieva” do tváre, hádže sa mi okolo krku, tiež neznamená, že chce pre mňa len to najlepšie. A že je priateľ, ktorému môžem dôverovať. Dokonca títo “prirodzeníhádžačiokolokrku” bývajú najväčšie zmije.

Nemám rada pretvárku.

No to, že zvažujem, čo komu poviem, je najmä o tom, že chránim seba, chránim svoju rodinu, svojich známych, svoje názory. Dokonca chránim aj jeho samotného. Lebo nikdy nevieme, kto to  je… Čím mu ublížime… Alebo, koho pozná… Čo od nás chce… Kedy to, čo sme mu povedali, vytrhne z kontextu a použije proti nám… A my sa nebudeme vedieť brániť, lebo nám to podlomí kolená.