ĽudiaĽuďom.sk Blog

„Keď som mala deväť rokov, otec mi sľúbil koňa. Bola som tým nadšená. Ale najprv bolo treba nájsť miesto, kde bude bývať. Prenajali sme stajničku pre kravy, ktorá už bola dlho opustená…Ocko mi ukázal toho koníka na videokazete. „Ten je krásny!“, vykríkla som. „Ja viem, rád by som Ti ho kúpil, ale je tu menší problém“, odvetil tato. „Aký?“, spýtala som sa. „Ten koník má chorú nohu a budeš sa oňho musieť starať“. „Nevadí! Sľubujem, že preňho urobím všetko!“. „Dobre teda, tak ho kupujeme“. „Ďakujééém!“ A vrhla som sa ockovi okolo krku. Koníka po týždni priviezli a s ním aj nejaké iné kone, aby nebol sám. Keď som ho uvidela, skákala som od radosti. Koníka volali Miro, ale ja som ho okamžite premenovala na Miňo. Potom mi jeden ujo ukázal jeho nohy. Pod sponkami, priamo nad kopytom vzadu. Boli to neskutočne škaredé chrasty, ktoré vznikli po zanedbávaní čistenia. Ten ujo mi aj povedal, ako to treba ošetrovať a povedal, že ak treba, pomôže mi. Ďalšie dni som po škole stále chodila za Miňom a starala sa oňho. Mal to dosť vážne, tak som mu to musela mastiť špeciálnou masťou. O pár dní to bolo lepšie a neskôr, asi za mesiac, takmer vyliečené. Bola som nadšená. Ujo povedal, že podlomy (tak sa to vraj volá) sa nie vždy vyliečia. A povedal ešte niečo. „Majka, vieš odkiaľ je Miňo?“, opýtal sa. „Myslela som si, že je zo Šale. Prečo?“ „Pôvodne je zo Šale, ale mi ho máme od mäsiara. Áno, mal ísť na mäso, ale vy ste ho zachránili“. Bola som znechutená tým, že niekto môže dať koňa na mäso, len kvôli blbým podlomom. Ale aj pri tomto rozhorčení som si dokázala uvedomiť, že sme Miňa zachránili dvakrát. Tým, že sme ho kúpili a tým, že som ho vyliečila.“

V roku 2006 získala Majka cenu Detský čin roka v kategórii Pomoc prírode.