ĽudiaĽuďom.sk Blog

„Sme žiaci 7. A triedy zo základnej školy Rudolfa Dilonga v Trstenej. V triede máme spolužiaka Matúša, ktorý prežil Vianoce úplne inak, ako my všetci. On a jeho rodina mali vážnu autonehodu a Matúš bol vlastne prvý, ktorý zavolal prvú pomoc. Matúš je tichý chlapec a dobrý spolužiak i kamarát. Rád pomôže v triede každému, no zbytočne na seba neupozorňuje. Pritom sa rád smeje. To, čo nám po prázdninách vyrozprával, nám všetkým vyrazilo dych.

„ Moji rodičia, sestra a ja, sme sa vybrali na 2. sviatok vianočný na oslavu do Zuberca. Stretli sme sa s celou rodinou a posedeli sme do neskorých večerných hodín. Asi o štvrť na jedenásť sme sa konečne vybrali domov. Ocino išiel pripraviť auto. Keď sme vyšli von, auto nie a nie naštartovať. Tak ho museli rozťahovať a keby sme vtedy tušili, čo sa stane, asi by sme sa o to ani nepokúšali. Nakoniec sa to ale podarilo a vybrali sme sa na cestu. Asi 2 kilometre za Zubercom sa to všetko stalo. Cesta bola zlá, mrzlo, fúkalo, dalo sa ísť iba vo vyjazdených koľajniciach. Na dlhej rovine nám zrazu začalo točiť autom raz na jednu, raz na druhú stranu. Naraz sa pred nami objavilo auto a nás stočilo o 360 stupňov a bum!!! Chvíľu po tom si nepamätám, asi som bo v bezvedomí. Okolo bolo veľmi ticho. Potom sa prebrala sestra a ocino. Len mamina sa stále nehýbala. Zbežne som pozrel, čo komu je a prvý som vybehol z auta. Ja som mal rozbitú hlavu, no ani som si to nevšímal a prvé, čo mi napadlo bolo, že musím zavolať záchranku a hasičov. Čísla som vedel naspamäť, len na číslo polície som si nemohol spomenúť. Sestra veľmi plakala, tak som ju zobral a preložil do auta, ktoré okolo nás prechádzalo a zastavilo pri nás. Ocino stále držal maminu, nemohli sme ju vytiahnuť, lebo bola pripásaná, iba si pamätám, že sme ju prikryli našimi vecami. Po desiatich minútach sa mi zdalo, že prešla celá večnosť, tak som zavolal záchranku ešte raz, kde sú tak dlho. Už boli na ceste. O chvíľu prišli požiarnici, ktorí museli najskôr vypíliť dvere a až potom mohli mamine pomôcť. Kým prišla záchranka, tíšil som sestru, aby sa nebála, že mamine nič nie je, len aby tak strašne neplakala. Všetkých nás zobrali do nemocnice a ošetrili. Naše modriny, rozbité hlavy a drobné poranenia neboli nič oproti rozbitej sánke a ťažko poranenej hlavy mojej maminky, ktorú museli ihneď operovať. Koniec. Neviem, či som svojou duchaprítomnosťou, istotou, ktorá sa vo mne zobrala ani neviem odkiaľ, zachránil mojej mamine život, alebo pomohol sestre spamätať sa zo šoku, či ocinovi, keď len bezmocne držal mame hlavu a sánku, ktorá jej ovísala, ale pre mňa budú tieto minúty navždy nezabudnuteľné…“

Toto všetko sme sa dozvedeli, až oveľa neskôr. Niečo z rozprávania od Matúša, niečo od hasičov a záchranky. Jedno je ale isté, že Matúš, náš spolužiak, je v našich očiach veľký hrdina, čo dokazuje každým dňom, keď starostlivosť pokračuje každodennými návštevami mamky v nemocnici a pomocou v rodine. Boli by sme radi, keby si niekto jeho počínanie všimol.“

Matúš získal v roku 2006 za svoj statočný čin, za Záchranu ľudského života, ocenenie.