ĽudiaĽuďom.sk Blog

„Na začiatku školského roka medzi nás prišiel nový žiak Jarko so svojou mamou. Dovtedy sme o ňom nič nevedeli. Vzápätí sme sa však dozvedeli, že je nevidiaci. Hoci je Banskobystričan, predtým chodil do školy pre nevidiacich v Levoči. Jeho mama nám rozprávala, že im chýbal ich každodenný spoločný rodinný život. Po mnohých úvahách sa rozhodla dať ho medzi nás, žiakov obyčajnej školy. V triede sme sa zišli pri jeho lavici a po prvýkrát sme videli jeho stroj. Bol to „Pichtov stroj“. Jarko každý deň prichádza do školy autobusom za pomoci svojej asistentky Vladi a vodiaceho psa Alexa. Dostal ho po tvrdom výcviku v Bratislave. V súčasnosti sa náš život v škole zmenil. Každé ráno niektorí z nás čakávajú, kým príde autobus s Jarkom a potom ideme spolu do školy. Naučili sme sa, že nevidiaci spoznávajú ľudí podľa hlasu a podaním ruky. Okrem vodiaceho psa používa Jarko aj bielu palicu na orientáciu a rozpoznávanie terénu. Teraz ju už v areáli školy skoro vôbec nepotrebuje. Cez prestávky sa s ním chodíme poprechádzať po chodbách. Je zábavný a má rád všelijaké hry. Učíme ho rôzne pozdravy a zo „srandy“ ho „klameme“, že máme iné hodiny, ako sú na rozvrhu. Jarko na to vždy príde. Je veľmi múdry a má veľmi dobrú pamäť. Mimo vyučovania sa stretávame na plavárni, chodíme do mesta na horúcu čokoládu a na zmrzlinu. Boli sme aj u neho doma, kde nám poukazoval všetky svoje hračky, rádio a hrali sme sa „Človeče, nehnevaj sa!“ pre nevidiacich. Jarko najskôr absolvoval skúšobný pobyt, zapáčilo sa mu tu a ostal na našej škole. Keby mal ísť Jarko preč, tak by sme si nedali, lebo ho máme veľmi radi. Už je len na ňom, či je v našej škole šťastnejší, spokojnejší… Sme radi, že sme sa mohli s Vami podeliť o zážitky trvajúce takmer celý šk. rok 2004/2005, ktoré zmenili náš život a pohľad na nevidiacich.“

Kolektív 6.A triedy ZŠ Ďumbierska 17, Banská Bystrica získal v roku 2005 ocenenie v kategórii Pomoc rovesníkom.