ĽudiaĽuďom.sk Blog

Ďalší z ocenených príbehov – detských dobrých skutkov hovorí o tom, ako žiaci VI. ZŠ z Okružnej ulice v Michalovciach na Deň narcisov v roku 2000 rozdávali radosť a nádej nielen na uliciach, ale aj na onkológii. Zamyslenie sa žiačky nad strašiakom menom rakovina a záverečné slová príbehu nám všetkým dávajú návod, ako ľuďom, ktorých postihlo toto zákerné ochorenie, najviac pomôžeme. Že nádej a nie ľútosť je tým správnym prejavom našej spolupatričnosti a podpory.

Čo je to zdravie? Vieme si na túto otázku odpovedať? Nad touto otázkou sa zamýšľame až vtedy, ak zdravie stratia naši príbuzní alebo my sami.

            Medzi najzákernejšie ochorenia patrí choroba zvaná rakovina. Snáď v každej rodine už niekto ochorel alebo zomrel na rakovinu. Smutno bolo aj v našej rodine, keď na túto chorobu ochorel dedko mojej mamky, pretože to bol človek blízky a mali sme k nemu veľmi pekný vzťah. Práve cez tento pocit sa pozerám aj na ostatných ľudí s týmto ochorením.

            Každý rok naša škola organizuje v rámci Dňa narcisov návštevu onkologického oddelenia, ktorej som sa zúčastnila aj ja. Najprv sme všetci mali strach, ako nás títo ľudia príjmu. Pani učiteľka  nám v škole vysvetlila, ako sa asi máme správať a čo povedať. Ešte teraz mám pred sebou tú chodbu, po ktorej kráčam s narcisom v ruke. Pán primár, ktorý nás sprevádzal mi rukou naznačil, že mám vojsť. Vošla som do jednej z izieb s úsmevom na tvári, ktorý zakrýval môj nepokoj. Pacienti boli veľmi prekvapení z nášho príchodu. Pristúpila som k pacientke, nemala ani tridsať päť. Jej tvár si budem dlho pamätať. V jednej ruke som držala kvet a druhú ruku som jej podala. Keď som sa dotkla jej dlaní a pozrela do očí, zbadala som tam dva malé, ale jasné plamienky, ktoré žiarili ako hviezdičky v tmavej noci, ruky mala teplé, bolo z nich cítiť priateľstvo a lásku. Podala som jej kvet so slovami: „Toto je kvet jari, ktorým som vás prišla potešiť a zapriať veľa šťastia a zdravia, aby ste sa nikdy nevzdali.“ Pani sa usmiala tak sladko a v očiach sa jej ešte viac rozhoreli plamienky, že som neodolala a usmiala som sa aj ja. Nemusela hovoriť nič, jej oči to povedali za ňu: „Ďakujem!“ Všetok nepokoj zo mňa spadol. Keď som sa vrátila späť na chodbu, cítila som takú radosť a šťastie ako ešte nikdy pred tým. Pani učiteľka mi dala ďalší kvet, najprv som na ňu nechápavo pozrela, ale potom som zamierila k inej izbe. Vošla som dnu, ale v izbe bola iba prázdna posteľ. Pán primár, ktorý nás sprevádzal mi vysvetlil, že tento pacient je na ožarovaní, a tak som položila narcis na prázdnu posteľ. A práve tohto pocitu som sa bála, zachveli sa mi ruky, no spomenula som si na slová pani učiteľky, a tak som sa premohla a usmiala sa. Hlavne vtedy som pochopila, aká je nebezpečná táto choroba a že ju netreba podceňovať. Po návšteve všetkých pacientov nám pán primár a páni doktori, ktorí tu pracovali, poukazovali celé oddelenie. Viem, čo je to za chorobu a viem už aj to, že týchto ľudí nesmieme ľutovať, ale mali by sme ich podporiť v liečbe a dodať im nádej.