DČR: Spolužiaci pomohli Jakubkovi po smrti mamy a malej sestričky
Jakubko, ktorý pri požiari prišiel o mamu aj sestričku a sám bol zranený, sa rozhodol na ocenenie Detský čin roka nominovať svojich spolužiakov, ktorí mu pomohli ťažké chvíle prekonať. Silný príbeh, ktorý vháňa slzy do očí. Kolektív 3. triedy ZŠ Krompachy získal v roku 2007 ocenenie v kategórii Pomoc rovesníkom.
„Som triednou učiteľkou Jakubka Ringoša, ktorý v piatok 2. februára 2007, kedy si všetci školáci užívali predĺžený víkend spojený s polročnými prázdninami zažil nepredstaviteľnú tragédiu: Výbuch plynu zničil jeho domov, v ktorom zahynula jeho matka a päťročná sestrička Lenka. Je to bolesťou poznačený statočný chlapček, ktorý by si sám zaslúžil ocenenie za detský čin roka. Je trpezlivý, nestoná od bolesti, čo ukrývajú jeho šaty. Neplače ani to jeho zlomené detské srdiečko, ktoré už nepoteší láskavé mamkino slovo. Jeho skromnosť i sila vôle a dobrota mimoriadne priaznivo vplývajú na celú moju tretiu triedu. Tragédia v Jakubkovej rodine istým spôsobom zmenila i myslenie mojich tretiakov. Deti sú rozvážnejšie v učení i hrách, viac si všímajú navzájom svoje správanie, neubližujú si, sú menej sebecké, prejavujú záujem pochopiť iných. Nechtiac zistili, že život môže byť nečakane krutý a záleží na človeku, ako ho rieši a ako mu to vracia okolie. Je nezvyčajné konštatovať, že Jakubkova tragédia vytvorila v triede prirodzené rodinné puto. Jakubko je pre spolužiakov symbolom statočnosti a deti sú pre Jakubka teplom, aké deväťročný chlapček potrebuje. Nápad prispieť do Detského činu roka sa zrodil práve v Jakubkovej hlave, keď v školskom rozhlase počul o takej možnosti. Hneď reagoval: „Vy ste moja rodina, bez vás by som bol ufňukanec.“ Poprosil ma, aby som mu pomohla. Plním svoj sľub v úvahách, kto by si takýto prívlastok viac zaslúžil.“
Z listu mamičke a sestričke, ktorý pomohla pani učiteľka Jakubkovi napísať: „…ale chcem Vás po piatich mesiacoch potešiť dobrou správou. Nie som sám, do našej rodiny pribudlo dvadsať mojich spolužiakov z 3.A triedy spolu s pani učiteľkou. Už v nemocnici v Šaci som zistil, že mi chýbajú. A hoci popáleniny ma veľmi boleli, musel som sa smiať pri čítaní ich listov, ktoré mi pani učiteľka spolu s kresbičkami a darčekmi priniesla. Bola toho plná taška, presne taká, v akej si mi 1.februára 2007 niesla karnevalový kostým Ninja bojovníka. A vieš koľko síl mi moji spolužiaci dodali, keď mi prvýkrát telefonovali? Predstav si, že to bolo cez vlastivedu, ktorú som nikdy nemal rád. Oni sa možno uliali, ale ja som zosilnel. Poznal som ich všetkých hneď podľa hlasu. Nemuseli sa vôbec predstavovať…“
„…8. marec bol výnimočne nádherným dňom, prišiel som ich v druhom polroku prvý raz navštíviť. Pani učiteľke som daroval ružový tulipán k MDŽ. A keby si videla, mamička, našu triedu! Vyzdobili ju pre mňa pestrými ružami z krepového papiera a reťazami. „ Vitaj opäť v škole, Jakubko,“ zvolali deti, keď som vstúpil do triedy. Tisli sa mi slzy do očí, keď sa mi prihovorila Tonka: „ Milý Jakubko, tvoje miesto v prvej lavici pri Jožkovi ostalo neobsadené. Osud Ti vrazil do srdca i duše bolestivú ranu. Ty sa však nevzdávaj, bojuj ďalej. Veď aj na karnevale v maske Ninja bojovníka si ukázal svoju silu a odvahu. My ti v tom ťažkom boji pomôžeme a uvidíš, že spoločnými silami krutý osud porazíme.“
„…od devätnásteho marca chodím opäť do školy. Doučuje ma u seba doma pani triedna učiteľka. Nejdú mi vybrané slová po „v“, vlastivedu som si však obľúbil. Už viem počítať do desaťtisíc. Najhoršie je, keď počas doučovania chcem vybehnúť von. Keď počujem cez otvorené okno Táňu, Sandru a Radku ako šantia pod oblokmi… To sa však nedá, veľa som vymeškal a vysvedčenie na konci roka nechcem mať horšie.“
„…ženy držia so ženami a chlapi s chlapmi – vždy mi to ocko spomínal. Dnes je nás v rodine o dvadsaťjeden viac…Mám sa komu vyžalovať, aké to bolo v rumoviskách nášho domu, keď som Ťa, Lenka počul naposledy plakať. Nikto z mojich kamarátov sa nečuduje, keď v šatni v telocvični vidia moje popálené telo. Preto ich mám hlboko rád, len dievčatá mi idú niekedy na nervy, keď ma obletujú. Veď Lenka pozná to dievčenské chi – chi – chi.“
„… moja drahá mamička, moja drahá sestrička! Myslím, že mi rozumiete a súhlasíte s tým, aby sa moja 3.A stala našou rodinou. S nimi som šťastný v škole aj mimo nej a bolesť za Vami sa dá čiastočne vydržať aj vďaka ním. Preto som sa rozhodol prihlásiť ich do súťaže Detský čin roka a Vám povedať, že nie som s ockom sám. Držte palce!“
Detský čin roka podporuje výzvy
UROBTE AJ VY DOBRÝ SKUTOK-PODPORTE DETSKÝ ČIN ROKA 2013
POMÔŽTE NÁM DOKONČIŤ PROJEKT! UŽ SME TAKMER VO FINÁLE! DETI SI PRÁVE TERAZ V ŠKOLÁCH ČÍTAJÚ PRÍBEHY A UČIA SA POCHOPIŤ, ČO JE DOBRÉ, AKO POMÔCŤ , AKO PODPORIŤ INÝCH, AKO OCHRÁNIŤ LUDÍ I PRÍRODU!