ĽudiaĽuďom.sk Blog

Bol to naozaj originálny darček na Valentína. Vôbec neprekáža, že nebol určený mne. Môj manžel, ktorý sa skôr podobá na jedeného z hlavných hrdinov M.A.S.H, ako na romantika ma zobral na návštevu ľudí, na ktorých pomyslenie vyvoláva v ostatných hrôzu a odpor. Stavím sa, že po tom, ako som s nimi strávila celý deň a dotýkala sa ich, by ste mi nechceli podať ruku ani vy. Tohtoročného Valentína som strávila v leprotickej dedine kdesi na konci sveta v Južnom Sudáne.

Presne ako v stredoveku. Leprotici žijú v komunitách odvrhnutých od svojej rodiny, ďaleko od škôl a nemocníc. Sú odkázaní na milosť nejakej organizácie, ktorá sa im postará o stravu a liečbu. Na rozdiel od stredoveku, dnes už vieme, že lepru spôsobuje baktéria, ktorá je v príbuzenskom vzťahu s tuberkulóznou. Je pomerne jednoduché zničiť ju podávaním antibiotík. Už počas liečby pacienti prestávajú byť infekčnými a dostať od nich lepru si vyžaduje veľkú dávku umenia a poškodenej imunity. Sudánsky ľud to však nechce počuť. Nikto nemá chuť pozerať sa na chudákov, ktorí prišli kvôli poškodeným nervovým zakončeniam o články prstov. A tak žijú sami.

To, že sme prišli do ich dediny sa rozšírilo rýchlo. Krivkajúc sa začali vynárať zo svojich jednoduchých domčekov jeden za druhým. Vychudnutí, slabí, chorľaví. Prišli úplne všetci. Aj pani, ktorá sa šúchala len po kolenách. Sadli si a počúvali naše obligátne reči o tom, akí sme šťastní, že sme ich mohli navštíviť a ako na Slovensku porozprávame o ich živote a pokúsime sa zohnať peniaze na pomoc. V skutočnosti som si popri frázach, ktoré sa zo mňa hrnuli iba ukladala čerstvé emócie z môjho prvého kontaktu s leprotikmi. Manžel je lekár, ktorý už v Sudáne liečil nejedného pacienta s leprou. Pre mňa však boli niečím neznámym.

Počúvali naše reči a boli úprimne dojatí. Spievali, tancovali, každý jeden z nich nám prišiel podať ruku. Tešili sa, ako malé deti, že sme ich neodmietli. Boli sme za posledné roky ich prvou návštevou. Po krátkom stretnutí sa rozpŕchli do svojich domov a pustili do práce. Nosili drevo, drvili kukuricu, zametali pred domom. V domčekoch mali drobné roľnícke náradie. To čaká na svoju príležitosť. Nemajú obilie, ktoré by so mohli zasadiť. Sú v začarovanom kruhu chudoby a nepochopenia zo strany ostatných. Všade pobehujú ich deti. Zatiaľ čo ostatné sú v škole, tieto zostávajú žiť v komunite so svojimi chorými rodičmi. Nie,  žeby nechceli študovať. Dieťa leprotika do školy nikto nezoberie, aj keď je úplne zdravé. Kruh nevzdelanosti sa uzatvára. Navštívim desať domčekov a horúce Sudánske slnko ma pripravuje o poslednú energiu. Je čas odísť. Pribehne za mnou žena a so slzami v očiach sa pýta, prečo som nenavštívila aj ju, či sa bojím, že ma nakazí. Odpovedám niečo obligátne o únave a slnku, ale presviedčam ju o tom, že problémom je len čas, nie ona. Môj manžel komunite odovzdáva litre sirupu, ktoré im kúpil na trhu. Úprimne sa tešia. Džús nie je kukurica, ani lieky. Nie je niečím, čo dostávajú od organizácie, ktorá sa o nich stará. Džús je darček. Príležitosť urobiť si džúsový žúr. Ten sa počas nášho odchodu z komunity práve rozbieha. Ďaleko odtiaľ v civilizácii zdravých ľudí stretávame policajta. Keď mu povieme kde sme boli, pohŕdavo si odprskne a pozerá sa na nás, ako na bláznov.

Zažila som najnezabudnuteľnejšieho Valentína v živote. Môjmu mužovi sa podarilo nenechať si lásku iba pre dvoch, ale doniesť ju spolu s džúsmi desiatkam ďalších ľudí.