FACKA
Andrea Hrivňáčková bola konfliktná. Vyvoláva nezhody nielen v rodine, ale aj v práci a medzi susedmi.
- Neviem, ty sa nedokážeš udržať, či čo? To ti robí dobre, keď niekoho provokuješ, ak už nemám rovno povedať, že mu ubližuješ? – spýtal sa Andrey jej manžel Peter, ale ona len pohodila rukou.
- Ľudia sú sprostí. A naši susedia? O tých škoda hovoriť. Všimol si si tú tučnú, malú Krútku? No, z piateho poschodia, – snažila sa mužovi pripomenúť ženu stredných rokov, ktorú si jej muž dávno všimol. Ale nie preto, že by bola ako hovorí jeho žena.
- Myslíš, tú príjemnú, drobnú ženu, čo má psa a dvojičky? Veľmi milá pani. Majú tuším modrého peugeota.
- Bože dobrý, ty tiež poznáš každého len cez značku auta. A keď je tá guľa sympatická, tak ja som pater-noster, – vyhlásila Andrea. Ešte by aj čosi dodala, ale bolesť v nohe, ktorá ju v posledné dni kvárila, akoby jej v tom chcela zabrániť, – už zase, – zasipela od bolesti a nechala sa mužom odviezť k posteli.
- Musíš ísť k lekárovi. Nemôžeš to odkladať. A povedz, keď už budeš u ortopéda, nech ti predpíše aj lieky na tú tvoju jedovitosť.
- Keby si netáral, – vyhŕkla Andrea Hrivňáčková a otočila sa k stene, aby nevidel jej muž ako syčí od bolesti.
O pár týždňov verdikt ortopéda znel pre jej uši katastroficky. Musela ísť na operáciu. Stalo sa, čo nečakala. Operácia sa nepodarila a skrátené šľachy Andreu riadne trápili. Chodila o barlách niekoľko týždňov.
- Čo som komu urobila, že som taká chorá. Ani do roboty chodiť nemôžem. Pre bolesti sa nedokážem postaviť k sporáku a… môj muž sa tára kade tade… ktovie, či sa s niekým nezaráža. Nečudovala by som sa, keby ho zbalila tá odporná ženská z piateho. Hovorila som ti o nej, Alžbeta Krútka… minule som ich videla z okna. Stáli pred bránou rovných tridsaťdva minút a môj muž sa s ňou rozprával a laškoval s ňou, ako so mnou nikdy nie, – nariekala Andrea sestre do telefónu, – ale nech si ma neželá. Počkám si na ňu a vytrhám jej tie riedke vlasy. Už som aj susedom oproti hovorila, aby ma informovali o každom jej kroku. Že sa nehanbí. Má dve malé decká a škriabe sa mi do manželstva.
- Andrejka, upokoj sa, máš nervy. Si už pridlho doma a keď je človek chorý, je precitlivený. Musíš sa ovládať, – radila jej sestra.
- Nie je nič ľahšie ako radiť inému, čo? – Andrea buchla slúchadlom a od zlosti zhrnula zo skrinky črepník. Rozbil sa. Kvet v ňom sa zlomil a hlina sa rozsypala do koberca.
- To si čo vystrájala? – spýtal sa Andrein manžel, keď prišiel večer domov a videl tú spúšť.
- Viem, že máš milenku, – udrela na neho Andrea a on sa zháčil.
- Preskočilo ti? Si mešuge, Andrea. Začína ti to riadne liezť na mozog.
- Chcela by som vidieť teba, keby si ty mal hnátu v sadre niekoľko týždňov a potom by si chodil o barlách. Nič ma nebaví. A teba zase nič nebaví so mnou. Nedotkol si sa ma už dva mesiace, lebo spávaš s ňou.
- S kým, preboha ťa prosím?
- A čo ja viem? To ty musíš vedieť.
- Daj sa liečiť, – odvrkol a otvoril chladničku. Andrea ho štuchla barlou do pleca. Od preľaknutia ju zatvoril.
- Liečim sa, ty kretén, už niekoľko týždňov a čo z toho? Už nikdy nebudem chodiť ako predtým!
- Objednám ťa k psychiatrovi. A teraz mi odstúp z cesty, idem sa najesť k sestre. Nie som zvedavý na tie tvoje výstupy. Mám ich plné zuby, rozumieš? Ja ti pomáham ako viem. Viac nedokážem. Si jedna neznesiteľná ženská!
- Poradím si aj sama, počuješ? Vypadni z tohto bytu! Podám o rozvod! Odídeš odtiaľto tak, ako si prišiel! S holým zadkom! – Andrea hystericky vykrikovala na celý byt.
- Toto ja počúvať nebudem, – odvrkol muž a keď míňal manželku, prudko do neho sotila.
- Si úbohá. A tú milenku, tú si nájdem, to mi ver. A nasťahujem sa k nej.
Andrea kričala za mužom, že mu stačí vybehnúť pár schodov, no ten už zabuchol dvere bytu. Neukázal sa doma niekoľko dní. Andrea si išla kúpiť cigarety. Keď vchádzala do domu, stretla Alžbetu Krútku. Krútka Hrivňáčkovú nespoznala. Bola ako trieska. Oči jej plávali v slzách a na vyblednutej tvári akoby mala natiahnutú pavučinu plesne. Ruky sa jej triasli a sťažka sa opierala o stenu.
- Pomôžem vám?
- Mne už nik nepomôže. Chcem zomrieť. Ja sa zabijem… nechce sa mi žiť, – Andrea sa rozplakala. Výťah prišiel a Alžbeta podržala dvere.
- Poďte, zoberiem vás domov. Je váš pán manžel doma?
Andrea sa skúmavo pozrela na Alžbetu. Nechala sa ňou voviesť do výťahu a oprela sa o jeho stenu. Srdcervúco sa rozplakala.
- Ak dovolíte, pomôžem vám otvoriť dvere bytu, – povedala Alžbeta, keď videla, ako sa pred dvermi bytu Andrea márne snaží nájsť kľúče, – urobím vám čaj alebo …
Otvorila dvere a ocitli sa v predsieni. Alžbeta položila Andreinu kabelku na stolík v predsieni. Kabelka sa prevrátila a vysypali sa z nej drobné tabletky. Andrea bezradne nad nimi stála a triasla sa.
- Pozbierajte mi ich! Požeriem ich do jedného a bude pokoj!
- Pani Hrivňáčková, prosím, všetko má riešenie. Váš pán manžel je veľmi príjemný človek a určite sa o vás dobre stará. Vždy o vás tak pekne hovorí.
- Čo vy o tom viete? Utiekol odo mňa za nejakou cundrou. Vykašľal sa na mňa, – Andrea hystericky kričala a pomáhajúc si barlami, otvorila dvere na kuchyni. Bežala, potkýnajúc sa, k balkónovým dverám a keby ju Alžbeta neprenasledovala, vyštveraná na stoličku, by vyskočila na ulicu. Alžbeta ju strhla na zem, ale ona sa metala a ziapala.
- Zmizni, ty malá štetka! Aj ty s ním spávaš! Také ako si ty, ja poznám! Zhniješ v pekle!
Alžbeta nevedela ako ani kedy, vyletela jej ruka. Strelila hysterickej Andrey také zaucho, že ju ruka zaštípala. Andrea zostala taká prekvapená, že sa prestala hýbať. S vytreštenými očami, s rukou na blčiacom líci, neveriacky hľadela na Alžbetu. Tá z nej zosadla a postavila sa. Čakala úder. Čakala, že sa Andrea pozviecha a pretiahnu ju barlou. Ale Andrea sa s ťažkosťami postavila a pridržala sa zárubne dverí balkóna.
- Odíďte, pani Krútka… chcem zomrieť, – povedala tichým hlasom.
- Nenechám vás tu samú, – povedala Alžbeta a kým stihla Andrea protestovať, zavolala záchranku.
Po pár týždňoch pri dverách Alžbety Krútkej zazvonila Andrea Hrivňáčková. Obe ženy si chvíľu pozerali do očí.
- Chcem sa vám poďakovať… pani Alžbeta… tá facka od vás prišla v pravú chvíľu… aj môj muž to hovorí… už sme zase spolu. Ďakujem, – Andrea sa otočila na odchod, pridržiavajúc sa barlou. Alžbeta k nej pristúpila a zľahka sa dotkla jej pleca.
- Čokoľvek budete potrebovať… hoci sa len porozprávať, dvere môjho bytu sú vám otvorené. Prosím, pamätajte na to.
- Prepáčte, bola som…
- To nechajme tak… je to za nami, – Alžbeta sa usmiala na Andreu a ona jej úsmev vďačne vrátila.