Humenskí ‘štamgasti’ otvárajú sezónu na terasách alebo ako sme skončili na titulke v miestnej tlači
Príjemne strávená Veľká Noc v mojom rodnom meste (koniec koncov ako vždy) ma donútila vyprodukovať tento krátky text a podeliť sa s vami o zážitok, ktorý som s mojim parťákom Plepom zažil v tomto fascinujúcom meste. Do Humenného sa vraciam tak trikrát do roka (Vianoce, Veľká Noc, plus nejaká iná udalosť, ktorá sa pritrafí). Keďže môj parťák Plepo má to šťastie, že sa oženil s Humenčankou (a tým pádom aj ja), naše spoločne strávené ‘kultúrne a spoločenské’ chvíle sa rozrástli aj na toto mesto a čas sviatkov. Len čo som sa vo štvrtok zobudil po prešoférovanej noci z Terstu, zazvoní mi telefón:
Kočíkujem! Ideš?
Jasné! Kde?
Rybárik?
Ok.
Krásne počasie, ako stvorené na kočíkovanie a veci s tým súvisiace, nám spríjemňuje cestu popri Laborci keď prichádzame ku krčme Rybárik, ktorá, bohužiaľ, ešte ‘nefachčí’, tak sa poberáme ďalej a čakáme kým narazíme na podnik, v ktorom už funguje aj terasa, keďže ako zodpovední otcovia doprajeme našim ratolestiam zážitok z krásneho dňa J. Prichádzame k Verchovine, ktorú som naposledy navštívil v 89om a jedol tam už dnes legendárny vyprážaný syr za 11,90 Kčs. No, exteriér podniku sa veľmi nezmenil. Na terase sú poskladané biele kovové stoličky s barokovým motívom ala Mária Teréziaa spolu so stolmi sú uviazané reťazou, keďže ani tu ešte terasa ‘nefachčí’.
Dáme Šariš?
Dáme.
Plepo vyštartuje dovnútra, keďže ja ako vždy musím zabávať Kajku ( vydrží spať tak 30 min a dosť, čo sa o malom Ďurim povedať nedá, ten ‘dáva’ aj dve hoďky v kuse. Plepo tvrdí že je to v kvalite kočíkovania, ale ja mám o tom vážne pochybnosti J). O chvíľu Plepo vychádza vysmiaty s pivami v ruke a rekapituluje mi dialóg s čašníčkou.
Plepo: Dobrý deň, môžem Vás poprosiť 2krát Šariš?
Čašníčka: Hm, Ok.
Plepo: A prosím Vás, mohli by ste nám odomknúť jeden stôl, je pekné počasie, radi by sme si sadli na terasu.
Čašníčka: No určite!!! A začnú mi tu chodiť ľudia, čo?!!!
Už vysmiaty Plepo: Hm, myslím že to nie je zlý nápad. Alebo slúžia pohostinské zariadenia aj na iné účely ako prilákať zákazníkov?
Čašníčka vrčí ďalej : Vidíte koľko je tam stolov!? Vidíte!!? A ja som tu sama!!!
No čo už. Po vypití prvých dúškov inak skvelého a lacného Šarišu (čo by som zaňho v Terste dal) sa ďalej s Plepom zabávame na tomto spôsobe získavania zákazníkov (resp. odpudzovania), pričom ja ešte prehodím :
Zaujímalo by ma, čo si o tomto spôsobe vedenia krčmy myslí jej šéf?
Tliachame ďalej, vychutnávame Šariš a stojíme pri stoloch, keď cca o 5 minút prichádza šéf s chápajúcou a pokornou tvárou a prenesie:
Ja vám to odomknem, chlapci. Viete, ešte sme oficiálne neodštartovali sezónu vonku.
Usmievame sa, poďakujeme a prehodíme zopár príjemných slov s miestnym znalcom vedenia pohostinských zariadení, keď ani nie do minúty sa zastavuje okoloidúci chlapík:
Otvárate terasu?
(Hm, hovorím si, čašníčkine obavy boli vskutku reálne J)
No tak to chce fotku! – vyletelo z chlapíka.
Máme krásne počasie, ako stvorené na posedenie v záhradke. – pokračuje.
A tak vyťahuje foťák a spolu s Plepom nás cvaká vysmiatych a usadených za pseudobarokovým stolom s čapovaným Šarišom a miestnym šéfom.
To bude do novín? – nadľahčujeme atmosféru.
Možno aj hej! – tajomne odpovedá týpek.
Po chvíli, keď už sme sami, tak nadhodím:
Videl si ten ‘foťák’ čo mal? (Chlapík fotil s maličkým kompaktom, vyzeralo to takmer ako mobil).
Plepo: Jasné! Iná kvalita!
A s dúškom sarkazmu doplňuje:
Vidím to na titulku, ha ha !
No, nemýlil sa!!! A tak sme s Plepom, malým Ďurkom a Kajkou otvárali terasy v humenských podnikoch.
Na zdravie a veselú Veľkú Noc !!!
Radovan Tóth
Gunner podporuje výzvy
Úprava okolia pamätníka leteckej katastrofy na Sakrakopci
24.11.1966 havarovalo nad Račou lietadlo. Všetkých 82 ľudí v ňom zahynulo. Na mieste tragédie sme postavili pamätník. Teraz chceme jeho okolie dôstojne upraviť.