Karin Haydu: Pomáhali sirotám a nanovo spojili tri sestry
Na portáli ludialudom.sk prinášame ďalší z našich rozhovorov so zaujímavými slovenskými osobnosťami. Tentoraz nám svoj príbeh pomoci, ktorý je ústrednou témou tohto seriálu, vyrozprávala herečka Karin Haydu. A treba povedať, že Karin veru má v tomto smere čo ponúknuť. Herečkin postoj k pomoci iným je navyše dobrou inšpiráciou pre mnohých, ktorí dookola omieľajú, ako by radi pomohli, zároveň si ale nájdu stále aspoň jeden dôvod, prečo to neurobia.
Pre Karin Haydu je pomoc samozrejmosťou. A to určite aj preto, že už ako dieťa doma videla príklady toho, ako byť dobrým človekom. Najviac sa jej v tejto súvislosti vryli do pamäte siroty, ktoré pravidelne nachádzali dočasný domov v domácnosti, kde herečka vyrastala. „Brávali sme si z detského domova tri deti. Bolo tomu vždy na sviatky ako sú Vianoce či Veľká noc a počas prázdnin. Povedali sme si, že keď už nie je možnosť si deti adoptovať, tak ich aspoň na chvíľu vytrhneme z toho stereotypu detského domova. Nech zažijú a spoznajú rodinný život, ktorý nemali možnosť nikdy okúsiť. Dodnes si myslím, že to môže byť pre ne veľmi dôležité v budúcnosti. Keď si raz budú zakladať rodiny a budú chcieť fungovať plnohodnotnejšie, verím, že im táto skúsenosť pomôže,“ začína svoje rozprávanie Karin.
Vždy sa dá poskytnúť lôžko aj strava aspoň pre jednu osobu
Podľa jej slov sa takúto, nazvime to dočasnú adoptáciu, naštartovala paradoxne smutná udalosť, jedna z najsmutnejších v histórii Európy. Vojna v Sarajeve. „Vtedy Červený kríž umožňoval deťom, ktoré sa stali polosirotami, väčšinou to však boli úplné siroty, dostať sa do nevojnových zón, či do iných štátov, kde tie úplné siroty boli následne zaradené do programu na adopciu. A kým tieto deti čakali, že si ich dobrí ľudia k sebe natrvalo vezmú a poskytnú im nový domov, bolo nutné sa o ne dočasne postarať. Tak sme sa prihlásili a vzali si k sebe jedného chlapčeka zo Sarajeva – volal sa Žeľko. Bol u nás takmer dva mesiace, kým mu našli nový domov. Napokon išiel žiť do rodiny v Nemecku,“ spomína Karin. Práve príbehom Žeľka sa to celé začalo. A hlavným iniciátorom toho, aby deťom poskytli dočasný domov, bola mama Karin. „Ona je totiž veľmi citlivým človekom, doslova altruista. Vždy každému, kto to potreboval pomáhala, aj keď nemala nikdy peňazí na rozhadzovanie. Napokon, pochádzam z obyčajnej priemernej slovenskej rodiny. Vďaka mame som sa ale naučila, že ak sa chce, dá sa všetko. Vždy sa dá pomôcť, poskytnúť v domácnosti lôžko aj strava aspoň pre jednu osobu, ktorá to potrebuje,“ vysvetľuje herečka.
„Dočasný domov sme potom už pravidelne v čase sviatkov poskytovali aj ďalším deťom z detských domovov. Napríklad dievčatku, pri ktorom sme prišli na to, že má v inom detskom domove svoju sestru a potom úplne inde – ešte ďalšiu. A tak sa stalo, že sme mali u seba troch súrodencov. Kedysi totiž u nás nefungoval systém, podľa ktorého by súrodencov umiestňovali do spoločných detských domovov. Jednoducho ich porozhadzovali do viacerých, čo naozaj bolo necitlivé a kruté,“ poukazuje aj na anomálie sociálneho systému spred rokov Karin.
To, ako sirotám chýba rodičovská láska, pocítila na vlastnej koži
To, že sa na deťoch z detských domovov život bez láskavej matky a chápavého otca, podpisuje viac, ako si možno mnohí myslia či uvedomujú, pocítila Karin na vlastnej koži. „Tie tri sestry, ktoré boli u nás ešte v čase hlbokej totality, boli toho tiež smutným príkladom. Človek pri nich bohužiaľ veľmi rýchlo zistil, ako málo poznajú okolitý svet a veci okolo seba. Jedna si napríklad vzala do rúk kiwi a hryzla do neho, ako do jablka. Netušila, že sa toto ovocie konzumuje, očistené bez šupky. To, že im chýba matka sa prejavilo napríklad aj v takej situácii, že práve, keď bola u nás, dostala prvú menštruáciu. Zavrela sa na toalete a asi hodinu tam plakala. Srdcervúco vzlykala, dokonca si myslela, že umiera. Keby vyrastala s mamou, ktorá by jej dokázala správne a primerane vysvetliť, že nejde o situáciu, ktorej by sa mala báť, nemusela by prežívať takýto hrozný stav,“ zdôrazňuje profesionálka známa z televíznej obrazovky a divadla.
Každý zatúlaný psík by sa potešil, keby stretol Karin
Nielen deti, ale aj zatúlané zvieratá ležali Karin Haydu vždy takpovediac na srdci. „Od malička, prakticky celý svoj život, som zbierala najdúchov. Myslím tým malých tuláčikov – psov, mačky, rôzne zvieratká. Buď som ich vždy odniesla do Slobody zvierat, alebo som ich dočasne mala doma. Zaniesla som ich k zverolekárovi, odblšila, odparazitovala. A keď už boli zdravé a pekne čisté, našla som im nových majiteľov. Pre mňa aj toto boli vždy a aj stále sú úplne prirodzené veci,“ poznamenala.
Okrem toho je Karin pravidelný darca krvi a často sa, či už v úlohe moderátorky, alebo v civile, zúčastňuje rôznych charitatívnych projektov a podujatí.
Raz, keď chcela pomôcť bezdomovcom, ukázali jej dvere
Dobrá duša, akou Karin Haydu rozhodne je, sa pri svojich dobročinných „misiách“ dostala aj do situácií, ktoré pre ňu prinajmenšom, vyzneli absurdne. Vo svojom rozprávaní spomenula príbeh, ktorý to dokazuje: „Stalo sa to, keď som raz urobila zbierku oblečenia pre bezdomovcov, pričom som chodila po známych, od ktorých som pozbierala obnosené šatstvo. A keď som to odniesla do nemenovaného centra, s tým šatstvom ma odtiaľ poslali preč. Vraj to musí mať štítky z čistiarne kvôli hygienickým predpisom. To ma dosť zarazilo. Ponúkla som im čisté nositeľné šatstvo, ktoré bolo vyprané doma a oni ma takto odbili…“
Karin: Najkrajšou odmenou je dobrý pocit, ktorý ostáva
A úplne na záver Karin zdôraznila, že o svojej dobročinnosti radšej pred inými nerozpráva a vysvetlila aj prečo: „Keby som nebola vami oslovená na túto tému, ani by som to nikde nespomínala. Myslím, že najdôležitejšie je konať, bez zbytočných rečí a komentárov. Nezištne pomáhať a nič za to nečakať, nijakú reciprocitu. Najkrajšou odmenou, je dobrý pocit, ktorý ostáva…“