ĽudiaĽuďom.sk Blog

Už dlhšie nemôžem spávať.  Už dlhšie uvažujem nad tým, či som urobila všetko. Či dá sa hádam viac? A kedy vlastne stačí, kedy je už dosť?!

Nie je to tak dávno, keď som sa prostredníctvom sociálnej siete snažila zalarmovať čo najviac ľudí, aby sme spoločne zvrátili myšlienky pätnásťročnej dievčiny. „Koniec, už viac nechcem žiť a dnes to skončím.“ Takéto slová mi „zasvietili“ na displeji mobilu, práve keď som sa presúvala autobusom z jedného mesta do druhého. Od dievčiny, ktorú mám medzi priateľmi, aj keď sme sa osobne nikdy nestretli. No spojila nás hudba. Láska k nej.

Začala som si s ňou písať. Dala jej priestor na to, aby sa rozrozprávala. Aby dala „cez klávesnicu“ von všetko, čo ju ťažilo a čo ju dohnalo až k tomu, že si chcela vziať život. Išlo to sťažka. Keď mi žalúdok zvieral už ťažko opísateľný pocit, verejne som napísala výzvu svojim priateľom, aby tejto dievčine pomohli, aby ju nenechávali samu a rozprávali sa s ňou tiež. Viac hláv, viac sŕdc, viac pochopenia.

Priatelia ihneď zareagovali a komentáre dievčine pribúdali. Ona zakaždým prezradila niečo viac, no stále dosť málo na to, aby som vedela objektívne vyhodnotiť daný stav. No subjektívne som ho vnímala ako alarmujúci. Veď práve nedávno dostala svoj prvý občiansky preukaz…

Po chvíli mi už písala súkromne a verejný chat zmazala. Pýtala sa ma na dôvody, pre ktoré som TO urobila, prečo mi na nej záleží, keď sa ani nepoznáme. To?! Veď išlo o život… Tak to prezentovala, tak to v daný čas cítila, tak v daný čas písala. Nielen mne. Už si presne nepamätám čas, koľko to trvalo, kým nastal zvrat, viem len, že svoj status následne zmazala a mne napísala „dobre, tak si ma teda presvedčila, budem ešte žiť.“ V tom čase som už vystupovala z autobusu v druhom meste. O niekoľko hodín neskôr, bolo už prítmie, zavesila status o móde a topánkach a ja som vedela, že „kríza“ bola zažehnaná. Vtedy.

Moji priatelia boli úžasní. Písali mi súkromné správy, kde sa ma na dievčinu pýtali, či sa poznáme, o koho ide, či poznám dôvody, čo môžu pre ňu urobiť. Ďakujem im za to. Za ňu. Lebo je úplne jedno, kto alebo koho správa dievčinu „vrátila späť“. A dnes, s odstupom niekoľkých týždňov, keď zbadám jej bláznivé statusy, usmievam sa. Lebo viem, že to malo zmysel. Aj keď v daný čas sa na mňa nahnevala. „Lebo ona bola rozhodnutá a ja som sa v tom začala vŕtať.“ Našťastie.

Niekedy je to s našimi životmi náročné. Niekedy si za ťažké situácie v nich môžeme sami, inokedy to spôsobia iní. Niekedy to zvaľujeme na osud, niektorí na karmu, iní za zlé obdobie. Niekedy nemáme „na ružiach ustlané“, niekedy sa hádame, sme chorí, nemáme kde bývať, za čo žiť. Tak ako môj, ani nie tridsaťpäťročný sused. Štyri dni pred Silvestrom sa obesil v pivnici. Pre finančné problémy, pre manko v práci. Lebo za peniaze zodpovedal. Lebo nevidel žiadne iné východisko. Lebo…

Možno vedieme len tichý dialóg. Lebo niekedy, keď máme veľa priateľov, no každý z nich má niekoho bližšieho, než sme práve my, cítime sa osamelí. Možno neplačeme, ale bolí nás to. Možno to nepovieme, ale cítime to. Možno to neukážeme, ale mrzí nás to. A možno občas nadobudneme pocit, že sa nachádzame niekde, kde možno vôbec nepatríme. A možno niekedy skutočne máme veľa priateľov, keď ich počítame, no máme ich veľmi málo, keď s nimi skutočne rátame. A možno niekedy by stačilo začať „len“ tým, že ju opustíme… Hrdosť.

Oživovali ma už viackrát. Niekedy som presne vedela, že sa k tomu schyľuje, že to o chvíľu príde. Boj o život. Presne o ten istý, ktorého sa neplnoletá dievčina chcela dobrovoľne vzdať, presne ten istý život, o ktorý sa mladý sused skutočne aj obral.

A potom v srdci ten pocit, keď neviem, či som urobila už všetko…

Môžeme sa zaujímať, môžeme ľúbiť či niekedy si za krátky čas obľúbiť úplne neznámeho človeka. A možno si „len“ vážime život ako taký, vo svojej podstate. Môžeme zalarmovať ich celú rodinu, priateľov, susedov, známych, či známych našich známych. Môžeme podať pomocnú ruku. Raz, dvakrát, desaťkrát. Môžeme psychicky podržať, finančne vypomôcť, ba niekedy sa pre druhých aj zadlžiť. Môžeme riskovať, môžeme stratiť, môžeme nahnevať. Zväčša práve tých, ktorým sa snažíme pomôcť. A dokonca môžeme byť naivní. Možno nás len ktosi vodí za nos, psychicky vydiera, smeje sa nám za chrbtom, chce upútať pozornosť. A možno máme milión otázok, hľadáme pravdu. Ale je v tej chvíli podstatná?

Modlím sa. Som ateista, tak len tak po svojom. Tak, ako ma naučil život.

Za nich.

Lebo modlitba nežiada. Je to túžba duše.

…keď ide o život.

Hoc tentokrát nie o ten môj.

Lebo opäť mi na displeji svieti „Končím.“

Zdroj foto: Internet