ĽudiaĽuďom.sk Blog

Vedela som, že ešte príde čas, kedy budem písať o úžasných rodičoch a ešte úžasnejšej Katke. Keď sme sa prvý krát osobne stretli, bolo to… Hm. Bolo to milé. Úprimné a obdivovali sme jedna druhú. Stalo sa to na jednej úžasnej akcii v Banskej Bystrici. Nebudem sa vracať v čase tak ďaleko, hoci v myšlienkach to mám stále čerstvé a usmievam sa pri tej predstave. Som jednoducho šťastná, že som obklopená skvelými ľuďmi. O našom stretnutí si môžete prečítať tu: https://blog.ludialudom.sk/usporiadanie-hodnot-mam-opat-posilnene/.

O trochu neskôr, začiatkom jesene mi Katka napísala, že ak chcem jabĺčka pre moje deti- domáce (nie deti domáce, ale domáce jabĺčka), mám prísť na návštevu. A tak sme si požičali auto a urobili si výlet na Čierny Balog. Klasická návšteva, keď ste u niekoho po prvý krát. Káva, koláčik, slané pečivko. Ale neviem to poňať len tak jednoducho, ako to vyznieva. Totiž s vrúcnosťou sme sa stretli už po vystúpení z auta, keď nás čakala von Ivetka s manželom.Keď sme vstúpili do domu, rozvoniaval koláčik a upečené domáce slané pizzovníky. Rozpúšťali sa na jazyku. Veď niet sa čo čudovať, boli napečené s láskou a prajnosťou. Takto vás totiž vedia pohostiť naozaj len ľudia so srdcom na dlani. Ono to cítiť hneď. A 15 ročná Katka si zatiaľ ležkala v posteli. Oddychovala. Išla som ju pozdraviť.

,,Ahoj Katka, ja sa volám Inka a priniesla som ti takúto krabičku, aby si si mala kde odkladať drobnosti, alebo lieky.´´

Katka nepovedala ani slovo. Ona totiž nehovorí, pretože je inak obdarená. Myslím si, že s takým človekom je nutné komunikovať prostredníctvom vyjadrenia lásky. Nie ľútosti. Lásky. Inak obdarení ľudia ju totiž vedia vycítiť. Možno viac, než iní. A pokiaľ s nimi komunikujete cez lásku, sú schopní vám odpustiť, aj ak sa zo začiatku neviete tváriť prirodzene. Veď určite to poznáte. Mnohí z nás nevedia, ako sa správať k človeku so zdravotným postihnutím. Ale o tom budem hovoriť v inom blogu. Vráťme sa ku Katke. Katka svoje emócie dáva najavo očkami. Dívala sa dokola a rýchlo nimi pohybovala sem a tam. Za chrbtom mi maminka Ivetka hovorí:

,,Teší sa. Ona takto dáva najavo radosť.´´

Povzbudená som s ňou prehodila ešte pár slov a pohladila som ju po rúčke. Išla som si ešte obehnúť ich domček. Vlastne izby. Najmä Katkinu. Juj, tá bola krásna. Ružová. So svetielkami. Katka ich totiž miluje tak, ako väčšina inak obdarených. Nad posteľou na stene jej visia drobné svetielka, ktoré jej pravidelne blikajú, alebo svietia a tak ju upokojujú. Ivetka má manžela, ktorý bol tiež doma. To dobro, ktoré mu vychádzalo z očí bolo neskutočné. Aj on je ale chorý. Ťažko chorý. Hoci si nepamätám všetky jeho diagnózy, stačiť bude, ak poviem, že má veľmi choré srdiečko, ale aj pľúca. V nemocnici trávi veľa času. Ivetka sa teda stará aj o neho. Ona je oporou rodiny. Pokorná, skromná žena. Život jej toho naložil na plecia príliš, no ona bojuje. A pomáha.

Vydáva krásny časopis s názvom Inak obdarení a podtitulom Aj tak sa to dá. V elektronickej podobe si ho môžete pozrieť tu: http://www.inakobdareni.sk/. Časopis je čoraz obľúbenejší nie len u ľudí, ktorých sa priamo týka, ale aj u ostatnej verejnosti. Ivetka potrebuje peniaze, dokonca má na ĽudiaĽuďom aj svoje výzvy, no časopis odmieta poskytovať aj za minimálny poplatok. Ani pár centov neprichádza do úvahy. Nerobí to preto a s poplatkom by sa narušila filozofia s akou časopis tvorí. Našťastie má veľkú pomoc od sponzora, ktorý financuje jeho vydávanie. Toľko o Ivetke a jej rodinke. Tu by asi aj mohol príbeh končiť. Ivetka to nemá jednoduché, no má motiváciu ísť ďalej. Veď ľúbi svoju rodinu.

Lenže nešťastie nechodí po horách. A nevyberá si. Ivetkin manžel mal autonehodu. Bol v nemocnici, no už by ho mali pustiť domov. Ale… Prišli o svoje veľké auto. Je nepojazdné a oni zostali bez tohto pomocníka, ktorý im umožňoval návštevy u lekárov, alebo aj drobné výlety mimo Balog. A Ivetka nemá inú možnosť, iba poprosiť dobrých ľudí o pomoc. Je to pre nich nesmierne dôležité a aj v jej mene vás prosím… Aspoň euro… Výzva je aj pod blogom.

https://www.ludialudom.sk/vyzvy/3302