KLIETKA

14

Vydávala som sa v čase, kedy sa dvadsaťpäťročná mladá žena považovala za starú dievku. Hanba padla na celú rodinu. Smiešne, keď si to teraz, po toľkých rokoch, uvedomujem. Aké neznesiteľné trápne, aké chybné. Koľké ženy, rovnako ako ja, by sa nevydali, keby ich do toho rodičia nenútili. Moji neboli výnimkou.

Vychovali nás piatich súrodencov. Bola som najstaršia, keď padlo rozhodnutie, že musím svoj život zmeniť. Chodila som v tom čase na ľahkú atletiku a bola som priemerná. Šprinty, krátke trate a skok do diaľky. Nemala som ktovie ako dlhé nohy, no dlhé vedenie, keď som vraj na to neprišla, že môj tréner po mne túži, že sa ku mne hodí. Tak usúdili rodičia. V živote by mi nenapadlo, že Marek, ten podsaditý muž s guľatou tvárou, v ktorej sa mu strácali drobné oči a plnými perami, by po mne túžil. Ale on sa im zdôveril, keď som mala šestnásť rokov. Prepánajána, veď ja som bola v tom čase iba decko. A obzerala som sa po chalanoch z našej triedy. Aj na tréningoch som si všímala skôr jedného oštepára ako odo mňa o dvadsať rokov staršieho muža. Bol milý, bol pozorný, bol prísny, bol zádumčivý, bol občas nervózny, bol nespoločenský, bol uzavretý a nečitateľný, ale jednoducho nebol to chlap pre mňa. Ani o pár rokov, kedy som začala vešať svoje atletické tretry na klinec. Nedosiahla som ktovie aké úspechy, ale učila som sa dobre a po maturite som si dala prihlášku na vysokú školu. V tom čase som už vynechávala tréningy kvôli zápalu okostnice na ľavej nohe. Keď prišiel Marek k nám domov po prvý raz, mala som krátko po osemnástke, to bolo krátko predtým, ako som sa postavila pred zelené súkno. Rodičia sa k nemu správali milo a pozorne. A Marek sa správal veľmi priateľsky a nešetril úsmevom, čo pre neho nebolo až také typické. Vedela som, že sa s mojimi rodičmi stretol už nie raz, no na domácej pôde, to malo určite nejaký dôvod. Dozvedela som sa ho až neskôr. Oveľa neskôr. Krátko po tom, ako ma neprijali na vysokú školu, otec skonštatoval.

  • Dagmarka, to nevadí, uvidíš, v živote sú iné úskalia, ktoré budeš musieť prekonať. Ale ak máš po boku, tak ako ja tvoju mamu, skvelého partnera, všetko je jednoduchšie.
  • A my… a to nám musíš prepáčiť, dcérka, – pridala sa mama do rozhovoru, chytiac otca jemne za hánky pravej ruky, ani sa na neho nepozrúc, – sme radi, že budeš mať remeslo v ruke. Veď si vyštudovala ekonomickú školu. Môžeš pracovať v administratíve. Marek ti s miestom pomôže. Tak ako ti pomohol už nie raz. Mám pravdu, či nie?

Mama uprela na mňa spýtavý pohľad a ja som musela pritakať. Fakt, že Marek našej rodine pomáhal, som obísť nemohla. Starý mládenec, ktorý nebol nikdy ženatý a jeho rodičia boli dávno po smrti, upriamil svoju pozornosť na šport, na svoju prácu a po štyridsiatke uvažoval, že by si mohol založiť vlastnú rodinu. Už vtedy som šípila, že on a moji rodičia to celé zosnovali. V tom čase, kedy mi začal Marek dvoriť, som sa tomu bránila. Ale keď sa na mňa vykašľal Erik, do ktorého som bola celé roky zaľúbená a ktorého som, ako som si neskôr musela priznať, uhnala k randeniu, som bola ja. Erik sa krátko na to oženil. Musel sa, ako sa v tom čase hovorievalo. Ja som sa nemusela, no vydala sa pár mesiacov po tom, ako on vliezol do chomúta. Moji rodičia žiarili šťastím. Ich prvorodené dieťa uviazlo v manželstve, ktoré si preň predstavovali. Ja som si Mareka nesmierne vážila. Ako sa neskôr ukázalo, Marek bol skutočne veľmi pozorný. Urobil by pre mňa všetko na svete, no mne vadila jeho povaha. Nebol zhovorčivý, neustále sa zatváral do izby, v ktorej pracoval, aj keď je pravdou, že ak som ho niekam ja zavolala, nikdy nepovedal, že by nešiel.

  • Dagmarka, s tebou aj na kraj sveta.
  • A dieťa…?

Začudovane sa na mňa pozrel.

  • Ty chceš dieťa aj po tom, čo sa ti dvakrát podarilo… prepáč, čo si o dieťa prišla raz v piatom mesiaci, raz na začiatku tehotenstva? Miláčik, mám štyridsaťpäť rokov, už sa na to ani necítim, byť otcom. Vari nám nie je takto spolu dobre?

Nebolo mi. Túžila som po dieťati, no už som nevedela, či s Marekom. Bola som mu verná celých dvanásť rokov. Ale to som už prekročila tridsiatku a bála som sa tikania svojich biologických hodín.

  • Vidíš, bolo to zbytočné. Už sa o to viac nebudeme pokúšať. To je posledný raz, čo si potratila, miláčik. Trikrát a dosť, – povedal a mne to po rokoch pripomenulo trestný poriadok.

Napriek tomu, že som žila s Marekom v usporiadanom živote, uvedomovala som si, že som ho nikdy nemilovala. Mala som ho rada, to je fakt. Vážila som si ho. Dal mi domov, ale cítila som sa v ňom osirelo. A keď som vymenila zamestnania, keď som prišla do podniku, kde sa vyrábali súčiastky na ťažké mechanizmy a robila som sekretárku riaditeľovi, zamilovala som sa. Na Erika, ktorého som vo svojom vnútri stále milovala, som zabudla. Do cesty mi vošiel Maroš. Bol očarujúci a všetky ženy v našom podniku boli do neho zaľúbené. On si vybral práve mňa.

  • Tá chudera na to raz doplatí. To jej nestačí jej muž? Je vydatá za slušného človeka, ale … uvidíš, – začula som, ako si dve kolegyne vymieňajú názory na mňa, – splní sa to, čo sa hovorí.
  • A čo? – zaujímala sa tá druhá. Stála som pri odchýlených dverách a načúvala. Inak som nevedela.
  • Bolo koze dobre, išla tancovať na ľad, – odvetila tá druhá a ja som rýchlo odtiaľ zmizla. Možno sa jej slová raz naplnia, pomyslela som si, no na iné nehľadela, len na svoju lásku. A na Maroša.

Otehotnela som po štvrtý raz. Bolo to šťastie, ktoré som sa bála zakríknuť. Nepodelila som sa oň ani s Marošom, ani s Marekom. Marek to určite vedel, veď mi bruško rástlo. Nič nepovedal. Netuším, či tušil čosi o Marošovi. Už sa to nikdy nedozviem. Marekovi zlyhalo srdce. Rozsiahly infarkt ho pripravil o posledné slová, ktoré by mohol vyrieknuť. Zostala som vdovou, ktorej sa pod čiernymi šatami dvíhalo bruško.

  • Všetko je tak, ako malo byť, – povedal Maroš, – to dieťa si si zaslúžila. Narodí sa ti pohrobok, ale …

Vytreštila som oči na Maroša.

  • To dieťa je tvoje, – povedala som.

Maroš vytreštil na mňa oči a kategoricky odmietol, že by na tom bola čo i len štipka pravdy.

  • Budeš dostávať sirotské, ak sa ti podarí vynosiť ho, keď si ho už tak veľmi chcela.
  • Ale ja som s Marekom už celé mesiace nespávala, Maroš. Preboha, čo to hovoríš, veď o tom vieš. To dieťa je tvoje.
  • Nie, miláčik, to dieťa bude len a len tvoje. Ja sa vraciam k svojej manželke. Zmierili sme sa.

Tentoraz som ja vytreštila oči. Nemala som ani v päte, že by bol Maroš ženatý. Bol rozvedený, aspoň tak sa o ňom hovorilo a on to nikomu nevyvracal. Ani mne. Dal sa späť, dal sa dohromady so svojou bývalou manželkou alebo…

  • Odvolal som sa proti rozsudku… v zákonnej lehote. Uvedomil som si, že svoju stále ženu milujem. Prepáč, Dagmar, ale … pomohla si mi uvedomiť si čosi.

Zostala som ako obarená. A v tej chvíli sa mi v mysli vynorila veta, „bolo koze dobre, išla tancovať na ľad.“ Kým sa mi narodil zdravý synček, prešla som Očistcom. Vyčítala som si, že môj muž mohol vedieť o mojom pomere s Marošom a jeho srdce to neunieslo. Nech to znie akokoľvek hlúpo, svoju vinu som časom vyzmizíkovala. Keby nebolo mojich rodičov, ktorí ma neustále tlačili do sobáša s človekom, ktorého som nikdy nemilovala, mohla som žiť úplne inak. Neviem ako, ale rozhodne by som sa nechala viesť vlastnou intuíciou. A nedovolila nikomu na svete, aby rozhodoval za mňa. O vytúženého syna som sa starala s tou najväčšou láskou, akú som mu mohla dať. Dnes je on dospelý a jeho partnerka, s ktorou som ich nenútila do legalizovania ich vzťahu, čaká dieťa.

  • Bude to chlapec, mami, – povedal mi celý rozžiarený. A bude sa volať po mne. Tak ako si ty mi dalo meno po mojom otcovi, – povedal môj syn a ja som ho uistila, že meno Marek je to najkrajšie na svete.
Image 0

Pomoc ľuďom so zrakovým postihnutím

Únia nevidiacich v Liptovskom Mikuláši prosí o pomoc pri financovaní chodu základnej organizácie....

Podporiť výzvu

Image 1

Zastavme ďalšie betónovanie našich riek, aby sme mali čo piť!

Na Slovensku je takmer 50 tisíc kilometrov riek a potokov. Krajina okolo nich je zdrojom čistej vody, bez ktorej neprežijeme. Preto si nesmieme nechať rieky zničiť betónovaním, stavbou nepotrebných...

Podporiť výzvu

Image 0

Občanske združenie Phoenix - Phoenix Polgári Társulás

Zaoberáme sa ochranou ľudských práv žien a detí maďarskej národnosti v Slovenskej republike....

Podporiť výzvu