ĽudiaĽuďom.sk Blog

Nikolka, Sofia, Andrejka, Lívia a Andrej sú na prvý pohľad obyčajné deti. Chodia na základnú školu a majú svoje obľúbené predmety. Spolužiaci a okolie ich poznajú ako usmievavých kamarátov. Napriek tomu všetkému sa veľmi líšia od ostatných.

Majú menej ako pätnásť rokov a každý jeden z nich sa rozhodol pomôcť. V rodine. Nie však vyniesť smeti, ale pomôcť rodinnému príslušníkovi s ťažkým osudom, chorobou. Tieto deti sa samé rozhodli podať pomocnú ruku a obetovať svoj čas pre niekoho, koho ľúbia.

Nikolka sa starala o chorú babku s Bercovým vredom. Nebolo to ľahké – niekoľko mesiacov si odopierala koníčky, zábavu a voľný čas, aby ošetrovala rany. Na oplátku stará mama jej medzitým stihla porozprávať všetky svoje životné príbehy. Sofia ako desaťročná bola podporou pre svojho otca po pracovnom úraze ruky. Nemohol nič spraviť, ale stala sa jeho rukami. Čítala mu vtipy, noviny, strávila s ním čas, ktorý nepovažovala za stratený. Rovnako Andrejka pomáhala rodine, keď jej strýko ležal v nemocnici s rakovinou, navštevovala ho, rozprávala sa s ním, snažila sa ho rozveseliť. Lívia navonok pôsobí vyrovnane, no málokto o nej vedel, že po návrate zo školy sa jej doma pred pár mesiacmi začínali ďalšie povinnosti. Kŕmenie, obliekanie a staranie sa o starú mamu, ktorá mala sklerózu multiplex. To, čo pre ňu každý deň robila, považovala za samozrejmosť. Andrej má sám problém – od narodenia má sluchovú poruchu. Napriek tomu sa dokázal zaradiť do bežného života a stará sa o svoju maminu, ktorej nádor na mozgu spôsobil, že zostala na invalidnom vozíku. On sa však dokáže o ňu postarať, chodí s ňou na nákupy, robí jej parťáka a žije s úsmevom na perách.

Tieto deti preukázali veľkú dávku odvahy a vytrvalosti. Neváhali sa vzdať ľahkého detstva a stali sa o trochu viac dospelými. Boli ochotní stráviť svoj čas činnosťou, ktorú považujú za samozrejmosť, niečo, čo podľa nich predsa spraví každý. Boli dostatočné silní a dokázali byť oporou v rodine, ale aj vzorom.

Všetci piati sa dokázali obetovať pre niekoho blízkeho. Pre niekoho, komu s radosťou venovali svoj čas. Pre niekoho, kto pre nich veľa znamenal. Pre niekoho, koho ľúbia.

Na svoje konanie potrebovali hnací motor, ktorým v týchto prípadoch je úprimná láska k blížnemu. Len ak naozaj niekoho ľúbime, dokážeme mu venovať svoj čas. Úprimná láska, najmä k rodičom a starým rodičom, v nás zapaľuje vnútornú silu, vďaka ktorej sme silnejší a dokážeme preskákať aj ťažšie životné situácie. Ženie nás vpred láska, ktorú sme dostali a chceme im ju opätovať. Chceme im pomôcť s rovnakou radosťou, ako keď sa o nás starali, vychovávali nás, učili sa s nami.

V takýchto ťažkých situáciách sa zároveň my stávame učiteľmi – sami sebe. A pýtame sa len na jednu otázku – koľko lásky sme schopní a ochotní dať svojim blízkym, keď to naozaj potrebujú?

Ak chcete podporiť malých hrdinov, hlasujte za ich detské činy tu.