Kráčanie dieťaťa v podmienkach nehodných psa

hiding-1209131_960_720

Zdravím čitateľov portálu ĽudiaĽudom.sk a prívržencov duševného zdravia.

Rád by som na tomto mieste hovoril o svojej duševnej poruche, o tom, ako som k nej prišiel, o tom, ako sa problémy detí bagatelizujú a ako sa často sa vytvára dojem, že deti si za situáciu môžu samé. Chcem Vám sprostredkovať môj pohľad na podmienky, v ktorých som vyrastal a s ktorými som, ako dieťa nemohol spraviť nič, resp. mal som obmedzené možnosti.

V tomto článku chcem ďalej priblížiť istý kus cesty môjho príbehu a zároveň poukázať na to, že som vlastne aj dospel k niečomu, čo pokladám za zaujímavé.

Mám schMilošizofréniu a myslím, že som z časti vyriešil veľa problémov v sebe, ktoré sú s tým spojené. Nakoľko sa pokladám za pozitívneho človeka, ktorý sa rád pasuje s problémami, chcem priblížiť túto tému aj širšiemu spektru okolia. Chcel by som však čitateľov upozorniť, že môj príbeh je pre silnejšie povahy.

Takže, poďme na to. Veľa detí ktoré žijú v násilí, ktoré sa cyklicky opakuje, nevidia zmysel v autorite rodiča. Rodič býva niekedy krutý, má sklony dávať impulzy lásky, ale zároveň ich strieda s bitkou a neurotickým chovaním, ktorému má často-krát problém porozumieť aj fundovaný odborník. Keď som bol v útlom detstve, tak mi otec tak narúbal, že som sa počúral.  Dôvod bol ten, že som bol hlučný, alebo som plakal, alebo dokonca niečo zahodil, alebo stratil, či zlomil.

Bavme sa o tom, ako o bitke, “Avšak” s veľkým “A”, nie je bitka ako bitka! Také trojročné dieťa nevie čo je zlomiť, alebo plakať, alebo hocičo čo som spomenul, pretože to zažíva prvý raz. Dieťa je vo fáze skúmania a hľadania. Predstavte si malého špunta, ktorý je značne zvedavý, plný energie a chce niekto byť. JA: hodil som lyžičku o stenu, spravilo to bum, ale čo sa stalo potom, (ďalej v tretej osobe). Takmer dvojmetrový obor ho schmatne s revom a vypáli mu takú ranu, že trojročné dieťa skončí na podlahe. Čo sa deje? V mojom prípade to bola obrovská šoková sila, ktorá vyvolala výbuch emócií od hrôzy cez šok, cez udatné kričanie, slzy, rev, záchvaty lapania po dychu.

Lenže tu agresivita nekončí, rodič schmatne dieťa myká ním a vraví mu s hnevom a vypätím “nepanikár”!!! Potom to graduje “prestaň okamžite revať, lebo ti vypálim ďalšiu”. Takto ma doslova dusil vydieraním, aby som nič nevravel, neprejavoval náznaky emócií. Plakali ste niekedy tak urputne, že by ste sa ukľudňovali 10 minút? Odo mňa bolo vyžadované,  aby som prestal plakať počas dvoch-troch sekúnd. Vo mne to bolo absolútne kontradiktívne chovanie, ktoré mi nedávalo hlavu ani pätu. Tu a tam sa stávalo, že som mal kľud, boli to vzácne momenty,  ktoré pre mňa znamenali niečo špeciálne, niečo výnimočné. Ale nekončilo to v tom, vyhrážal sa mi, že ma “skrvaví” “zbije jak hada” inokedy na mňa hučal ty k**t! Úplne mi zabránil kontaktovať matku plačom a vrazil klin medzi mňa a ju, pretože som nemohol plakať pred ňou.

Moja mama okamžite pochopila to, čo si ja myslím dodnes, chcela skončiť vzťah, ale v tých časoch nemala hybnú silu to dokázať. Urážal ju, vravel jej vulgarizmy, fackoval ju, vyhrážal sa jej, neskôr zase vyznával veľkú lásku. Trvalo to roky a retrospektívne sa pozerám na to s odstupom , ale ešte doplním par informácií. Neskôr sa dostavilo druhé štádium, a to že zistil, že by skončil pravdepodobne na súde,tak spravil zvláštny manéver, vyjadril sa, že “dobre nebudem ťa biť, keď mama hovorí, že ťa bijem”, ale slovne a citovo ma začal rovnako, ba ešte silnejšie manipulovať zastrašovaním. Už som mal pred ním tak silný strach, že som sa bál robiť, prudké pohyby, vzbudzovať v ňom akékoľvek podozrenie z responsívnej reakcie, mal som pocit že chodím doma po mínovom poli, alebo sa skôr pohybujem v pavučine nástrah, ktoré spúšťali kriky, zaháňanie sa, paralýza a podobne.

V tomto bode by som pokračoval trochu s dôvtipom. Deti nevedia, že je vonku iný svet ale postupom času si uvedomujú svoju odlišnosť. Iné deti sú úplne v pohode, nevidia rozdiely v drobných, alebo väčších popudoch v konaní, s odstupom času si uvedomujem, že je trochu výnimočné, že som sám na svojom poli dostatočne vzdialený od tejto osoby a radujem sa z práce, zo vzťahov s kamarátmi a podobne. Mne osobne dlho trvalo kým som našiel opäť city, ktoré vytvárajú pozitívne konštrukcie s ľuďmi.  Vzťahy a naplnenie z komunikácie sa mi vracajú do žíl a naplno sa opieram do výziev, aj keď budem bojovať z rôznymi následkami zrejme ďalej. Akurát, že tieto deti čo zažijú asociálne chovanie rodiča, ktorý pod pokrievkou zneužíva postavenie rodiča, alebo skôr nie je pripravený na rolu rodiča, majú často-krát problémy s autenticitou v škole, jedná sa o malé, také neškodné vyčnievanie. Väčšinou označený ako lajdák, alebo “pripečenec”, veľa-krát je to malá odchýlka od reality, ale je postrehnuteľná, preto si myslím, že ľudia majú čas a priestor na uvedomelú reakciu.

Bol som svedkom rôznych divadelných inscenácií, ktoré majú za cieľ vysvetliť vzťahy po rozvode, alebo priblížiť to, ako vyzerá šikana v triede a pod. Preto si myslím, že stojí za to venovať tomu pozornosť a tieto projekty rozvíjať. Inscenácie s hercami majú veľmi dobrú odozvu aj u učiteľov, či ľudí vo verejnej sfére. Moja choroba sa prejavovala depresiami, panickými poruchami, odklonom od reality počas druhej a nasledovnej dekády môjho života, ale aj počas toho pri riešení tohto problému s odborníkom som dospieval k novým, dosiaľ nepoznaným schopnostiam, paradigmám v príbehu a novým príležitostiam. Aj keď som mal pocit, že to je ozaj zlé, reštartoval som sa a šiel dopredu ďalej. Stretával som nových ľudí a s vďakou som prijímal nové pohľady názory alebo začal vravieť aj tie svoje.  Myslím, že po dlhom období viem byť aj kľudný, priateľský, či vymedziť si priestor, alebo brať veci s humorom.

Na záver chcem dodať, že rodič má často problém s autenticitou a rieši logiku pri dieťati miesto toho, aby tomu dieťaťu venoval skutočnú pozornosť, odovzdával lásku, učil ho príkladom, chránil ho a budoval si responzívny vzťah.

S pozdravom

Miloš Švorcík


Miloš podporuje výzvy

Image 1

Liga za duševné zdravie

Podporme akceptáciu ľudí s duševnými poruchami v spoločnosti! Psychické problémy sa môžu týkať každého z nás. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie každý štvrtý človek sa v priebehu svojho života stretne s duševnou poruchou. Finančná neistota, nezamestnanosť, nedostatok sociálnych sietí a neistá budúcnosť – všetko môže mať negatívny vplyv na naše zdravie a duševnú pohodu. Samotné psychické problémy môžu byť rovnako príčinou ako aj dôsledkom sociálneho vylúčenia. Mnoho ľudí s duševnými poruchami čelí zároveň stigme, diskriminácii a chudobe. Predsudky a mýty stigmatizujú a diskriminujú ľudí s duševnou poruchou. Verejnosť je málo informovaná, že duševné poruchy sú dnes liečiteľné. Až príliš často sa stretávame s negatívnymi reakciami ľudí, ktorí si myslia, že duševné poruchy sú synonymom čudáctva, excentrickosti a šialenstva. Tieto negatívne uhly pohľadu potrebujeme prekonať a nahradiť ich pozitívnejším vnímaním skutočnosti: treba si uvedomiť, že každý môže prispieť do spoločnosti svojim dielom.

Podporiť výzvu

Image 1

Liga za ľudské práva

Ako nezisková organizácia sme pri našej činnosti závislí od projektov, grantov ako aj finančných príspevkov od firiem a jednotlivcov. Ak Vám nie je osud utečencov hľadajúcich útočisko a bezpečie v...

Podporiť výzvu

Image 28

Pomôžte Samkovi bojovať

Som mama s nadorom na mozgu a mám malého syna Samka, ktorý trpí detskou mozgovou obrnou a spastitídou. Mne už nieje pomoci ale u malého Samka je veľká šanca, že...

Podporiť výzvu

Image 0

Sekcia pre mládež pri Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva v Banskej Bystrici

Cieľom Sekcie pre mládež je pomáhať mladému človeku plnohodnotne prežívať svoj život v láske a zodpovednosti voči sebe a iným v duchu kresťanských ideí. Sekcia pre mládež chce pre mladých...

Podporiť výzvu