Lienka Lenka
Jedného krásneho utešeného rána na začiatku mája prvýkrát otvorila svoje očká malá lienka. Hneď ako ju jej mamička uvidela, nazvala ju Lenka. “Vitaj, dcérka moja. Som tvoja mamička a mojou úlohou je ukázať ti svet navôkol. Je krásny a farebný, plný zaujímavých vecí, ale občas na nás striehnu aj malé nebezpečenstvá, a preto ma vo všetkom dobre počúvaj!” povedala lienke Lenke jej mamička.
Deň za dňom pomaly ubiehali, Lenka vo všetkom poslúchala svoju dobrú mamičku a robila jej tým veľkú radosť. Väščinu dňa trávila hraním sa na schovávačku s inými lienkami, chrobáčikmi a mravčekami. Boli veľkí kamaráti. Lienka Lenka mala najradšej hru, keď jeden po druhom vyliezali na vysokú trávičku a pozerali sa do diaľky. Videli tam usmiate detičky, ako si púšťali šarkany, alebo sa naháňali so psíkmi. Lenka bola šťastná lienka. Mala mamičku, otecka, kamarátov a každý deň bol pre ňu novým prekvapením.
Raz, keď veľmi husto pršalo a lienky boli schované pod hrubým koreňom stromu, vrátili sa do ich veľkej dediny oteckovia s jedlom. Každý deň chodili zbierať pre detičky a mamičky chutné kvietky. Ale čo to? Dnes namiesto pochúťky prikvitlo do dediny čudo zabalené v listoch púpavy. Niečo také ešte nevideli. Najprv sa na novú vec išla pozrieť stará mama, ktorá poznala zo sveta najviac. A veruže nesklamala! “Veď to je zrkadlo!” vykríkla. “Uvidíte v ňom svoj odraz, tak ako v kvapke rosy”, vysvetľovala ostatným lienkam. Zvedavé lienky sa postupne osmeľovali, obzerali sa v zrkadle a smiali sa nad svojimi kývajúcimi sa tykadlami. Nakoniec prišiel rad aj na Lenku. Nesmelo sa pozrela sama sebe do očí. Obzrela si svoje tykadielka, bruško, ručičky. Úsmev pomaly rozjasňoval jej tváričku. “Podobám sa na mamičku. Možno raz budem aspoň trošku tak pekná ako je ona,” povedala si v duchu. Kebyže Lenka teraz odišla, náš príbeh by sa skončil. Lenka by si žila každý deň radostným lienkovským životom. Ale našu milú lienku napadlo, že chce vidieť aj svoj chrbátik. Pomaly sa otočila a obzerala si svoje krídelká. Všetko bolo v poriadku až kým … Lenka sa s hrôzou dívala na svoje pravé krídelko. Jeden, dva, tri … štyri! “Nie, to nemôže byť pravda!” hovorila si. Ešte raz spočítala bodky na ľavom krídelku: jeden, dva, tri. A znovu počítala bodky na pravom: jeden, dva, tri, štyri … Lenke sa stratil úsmev z milej tváričky, bezradne tam stála a pozerala na bodku, ktorá tam nemala byť. Presne tak, nemala byť. Poznala krídelká všetkých lienok v dedine, často si obzerala dokonalé, akoby štetcom nakreslené čierne kruhy na červenom kabátiku. Všetky lienky mali na každom krídelku tri a pol bodky, totižto siedma bodka bola uprostred krídelok. Iba ona mala tú siedmu bodku vychýlenú na pravé krídelko – bola úplne nakrivo!
Lenka si sadla na zem a rozplakala sa. “Prečo je naša milá malá lienka Lenka nešťastná a smutná?” spýtal sa jej otecko. Celý čas stál obďaleč a starostlivo pozoroval svoju dcérku. Okrem Lenky mal ešte tri detičky a každá lienka mala inú povahu. Lenka bola veľmi citlivá, preto sa už dávno rozhodol byť jej vždy poblíž. Bol to múdry otecko. Vedel, že raz ho bude jeho Lenka veľmi potrebovať. “Otecko!” zvolala Lenka. “Ja som … ja .. ja medzi vás nepatrím!” A znovu sa zúfalo rozplakala. Otecko vedel, že sa deje niečo vážne. Objal svoju dcérku, pobozkal ju a položil si ju na kolená. Lenka sa po chvíli v ockovej bezpečnej náruči upokojila a už len smutne hľadela do diaľky. Múdry ocko čakal, čo mu dcérka povie a nenaliehal na ňu. Lenka zatiaľ usilovne premýšľala. Vo svojej detskej hlávke verila, že musí od lienok odísť, lebo je iná. Nakoniec sa rozhodla skúsiť šťastie u mravčekov. “Snáď ma prijmú medzi seba, i keď som pokazená lienka”, uvažovala smutne. Obrátila uplakanú tváričku k ockovi a veľmi vážne mu povedala: “Ocko, mám ťa veľmi rada, ale musím odísť bývať ku mravčekom. Nechcem, aby ste sa za mňa pred inými rodinami lienok hanbili.” Otecko sa preľakol. Takúto vážnu tému veru nečakal. “A prečo si sa takto rozhodla?” Lenka sa chvíľku zdráhala, ostýchala sa ukázať svoje pokazené krídelko. Naveľa naveľa mu ho ukázala a zvesila hlavičku. “Teraz mi už nikdy nepovieše, že ma ľúbiš, lebo som nepodarok”, smutne a odovzdane povedala Lenka. Otecko sa potichučky usmial. Pochopil, čo jeho dcérku trápi, ale mal aj liek na jej boľavú dušičku. “Lenka, o štyroch bodkách na tvojom krídelku vieme, odkedy si sa narodila. Veľmi sme sa im potešili, keď sme ťa s mamičkou prvýkrát zbadali. Ty si asi myslíš, že všetky lienky sú rovnaké. Že všetky chrobáčiky, mravčeky, detičky sú rovnaké. V skutočnosti má každá živá bytosť niečo, čím sa líši od druhej. A to ju robí výnimočnou,” láskyplne jej povedal otecko. “Ale, ale … ty a mamička …,” začala Lenka, ale otecko ju rýchlo prerušil. “Mamička má jedno tykadielko o kúsoček dlhšie, ako to druhé. A ja,” tajomne sa usmial,” ja mám na ľavej päte malé znamienko. Presvedč sa sama!” Lenka užasnuto pozerala na malý hnedý fliačik na čiernej nôžke milovaného otecka. “Ako to, že som ho nikdy nevidela?” spýtala sa. “Ale veď po nôžkach chodíme a keď spíme, tak máme nôžky zakryté lopúchovým listom,” povedal jej otecko. “Nemala si ho ako vidieť.”
V tú noc išla pod lopúchový list spať jedna veľmi šťastná lienka. Naša Lenka vďaka zrkadlu pochopila veľkú pravdu života. To, že sme iní, nás robí výnimočnými. Našou úlohou je objavovať výnimočnosť u druhých a ak sa za ňu hanbia, musíme im pomôcť, aby na seba začali byť hrdí. Veď v každom z nás sa skrýva niečo krásne, niečo iné, výnimočné …
Eva Šelcová venuje túto rozprávku pre
Asistenčný psík pre Šimonka
Šimonko je večne usmiaty chlapček postihnutý Downovým syndrómom, ktorý sa rád vydáva sám na potulky akonáhle je čo i len chvíľu bez dohľadu. Jeho bezpečnosť je pre nás na prvom mieste, preto prosíme dobrých ľudí o pomoc s nákladmi na asistenčného psíka, ktorý by ho ochraňoval, rozvíjal a hlavne dával na neho pozor.