ĽudiaĽuďom.sk Blog

Sklenený stôl v obývačke leštím snáď už tisíci raz. Capky od spodu, capky od vrchu, capky také, že mám pocit, že už nikdy nezmiznú. Pooblizované poličky, polepený nábytok. Kúsky lízatka sa mi prilepia o ponožku a ja prejdem po byte tak, že pri dotyku nohy o plávačku, vydá prilepený kúsok lízatka jemný zvuk- ťuk, ťuk… Prezujem sa, natiahnem na nohy kroxy.

Idem do kúpeľky prepláchnuť švédsku utierku, ktorou som preleštila stôl. Za mnou krátke: cap, cap, cap, cap… neisté krôčiky ročného dieťatka.

Preplachujem handru a detská tvárička nazerá do ,,vécka,,. Oboma rúčkami sa drží misy a začudovane kuká dnu. “No- no!” skríknem a už ho odtiaľ beriem. Ahaaaa… Ako pekne tá lopta pláva na vodičke. Vyťahujem ju a umývam hneď po tom, ako som opláchla ruky drobcovi.

“Uááááááá” – vzápätí počujem zvuk z kuchyne. Plač. Všetkých sedem zdravých zúbkov na mňa vytŕča to malé stvorenie. Oči privreté, tlačí slzy zo všetkých síl. A prsty zatvorené v šuplíku. Čaká na maminku. Lebo len ona vie, že má šuplík otvoriť, oslobodiť pršteky, pofúkať, pokarhať a potom postískať. O chvíľu už oslobodzujeme pršteky zo skrinky. Presne ten istý postup.

Ťuk. Zapnutá telka. Ťuk. Vypnutá telka. “No- no!” Kukne na mňa bokom. Očká sa smejú. Skôr ako stihnem k nemu priskočiť, opäť dva krát: ťuk, ťuk. Zapnem, vypnem. Som rýchlejší ako mama, hehe.

Crrrrrrn. Crrrrrrn…. Mobil zvoní, vyzváňa, lietam po byte, hľadám, načúvam…. obehnem izby, zastavím sa v spálni, počúvam… tlmený zvuk… neviem, či to ide odtiaľ, no nakoniec sa mi zazdá, že vibruje komoda… otváram šuplíky od vrchu po spodok, nakoniec ho nachádzam – v ponožkách… No a čo! Hlavne, že ho mám. Stíham zdvihnúť a vybaviť telefonát. Bola som celkom rýchla teraz ja, hehe.

Jáááj a ešte “maľovačky”. Tak tie mám kompletne vyhádzané minimálne päť krát denne.

A vata. No, tak to, ako sa super trhá vata, to si skúste. Potom je zaujímavé sledovať maminku, ako ju zbiera z koberca. Lebo na ňom vyzerá najlepšie, naťahaná po jemných chumáčoch.

A drahá belgická čokoládka? Hmmm, to je fajnotka, už veru viem, prečo si ju maminka tak šanuje. Ale už nemá čo, hehe. Čokoládová pusa, šibalské očká a veliká spokojnosť.

Malý veľký zázrak.

Nič nie je krajšie.

A ja milujem tie capky na stole, aj lízatko na koberci, aj loptu v záchode, nevadí mi ani telka, na ktorej sa sem tam obraz stihne len blysnúť, nevadí mi ani mobil v komode, ani neporiadok v šminkách, ani zjedený drahý darček. Milujem aj jeho plač, aj jeho telíčko na mojom, keď ho tíšim.

A ak sa náhodou nahnevám, alebo som už unavená, spomeniem si na dlhých deväť rokov nezdaru. Na dlhých deväť rokov bez detských pacičiek na stole, deväť rokov plaču a túžby po nich.

A teraz tu sú, pribudli k bračekovi. Vlastne – už k veľkému bráchovi.

Milujem svoje deti. A milujem byť matkou. A nechcem, aby to bolo inak.