Moja cesta za čajmi do Číny
|
Bola to práve kombinácia čajovej pohody pražských čajovní, ktorá ma priviedla na moju ‘čajovú’ cestu. Pijete čaj s priateľmi, vediete debaty o živote, relaxujete po práci. Kúpite alebo dostanete od kamaráta svoj prvý čaj. Pokúšate sa pripraviť si ho, skúsite iný čaj, objavíte ďalšiu čajovňu a postupom času sa čajové lístky asimilujú do vášho každodenného života. Podobne aj mne, pomaly rok za rokom, čaj vnikal do môjho života. Obyčajné pitie čaju sa stane neobyčajným, je to už priam hobby, záľuba a milé potešenie. Jedného dňa si poviete, že vám už nestačia dostupné informácie v tlačenej či internetovej podobe. Napíšete si pár adries v Číne, kúpite letenku a letíte za poznaním, za čajovníkmi, za ľudmi, ktorí ho zbierajú a spracovávajú. Takáto cesta vám diametrálne rozšíri obzor, pozmení pohľad na vec a posunie vás ďalej. Objavil som čaj pu-erh, objavil som čínsku provinciu Junnan, objavil som domorodé etniká. Čaj pu-erh som začal dovážať a ponúkať. Našiel som si cestu k tým najlahodnejším pu-erhom a k týmto pu-erhom si našlo cestu veľa mojich spokojných zákazníkov z celého sveta. Moji zákazníci sa stanú väčšinou mojimi priateľmi, s ktorými rád debatujem a zdieľam svoje skúsenosti. Nasledovný blog je rozprávaním o mojej tohtoročnej ceste do Číny. Prináša postrehy a zážitky z môjho pohľadu. Je prepletený mojimi pocitmi, dojmami a poznatkami, ktoré obohatili môj život. Budem rád, keď týchto pár riadkov ponúkne aj vám pár milých informácii.
Po štyroch rokoch som sa rozhodol uskutočniť ďalšiu cestu do čajových hôr v čínskej provincii Jün-nan. Tieto riadky píšem v zašitej dedine MamMai, v horách Bada, ktoré ležia už na hraniciach s Barmou. Mám konečne trocha času na oddych, a keď tak rozmýšľam, s odstupom času si uvedomujem, o koľko mám teraz striedmejší pohľad na veci súvisiace s čajom pu-erh. V roku 2009 to bolo viac-menej wou, wou, wou, super, paráda. Teraz je to skôr profesionálnejší pohľad na veci súvisiace s ochutnávaním, pestovaním, spracovaním a nákupom čaju priamo na mieste, v čajových horách. Cesta Zo zasneženej Viedne letím do Moskvy a po pár hodinách tranzitu už sedím v lietadle do Šanghaja. V Šanghaji mám iba pár hodín, a tak sa snažím čo najskôr dostať z jedného letiska na druhé. Priletel som počas pracovného dňa, tak radšej volím metro, kvôli možným zápcham v meste. Skoro dve hodiny v metre, s časovým posunom na pleciach, sa trepem cez Šanghaj. Samozrejme, vystúpim na zlom termináli, a tak bežím a hľadám spojenie na ten správny. Minúty bežia, a verím, že stíham môj prípoj do Kunmingu. Dorazím na správny terminál, a ako inak, lietadlo mešká. Nie veľa, tak si ešte posedím.
Prvýkrát v živote sa veziem v lôžkovom autobuse: úzke postele, keď sa to dá nazvať posteľou, a trocha aj krátke na moju výšku. Po 11-hodinovej ceste busom, pôvodne som si myslel, že to bude iba 6 hodín, vystupujem v Jinghongu. Po 43 hodinách celkového cestovania konečne v cieli! HeKai Chvíľu ešte čakám na autobusovej stanici. Prišiel pre mňa Liu, nenápadný chlapík. Keď povie pár slov po anglicky, teším sa, ale nie dlho, lebo je to iba pár slov, ktoré si pamätá zo školy. Moja samouková čínština je mi momentálne na dve veci. Po pár dňoch začínam viac rozumieť, ale stále je to veľmi málo, tak mi zostáva iba ho nemo nasledovať. V jeho aute hrá cd-čko s Beatles, príjemné spomienky na starú Európu. Ochutnávame čaje s Liu-om a jedným farmárom z Lao Banzhangu. Farmár vyzerá veľmi v pohode, asi preto, že utŕžil práve cca 20000 euro. Celkom pekná suma za časť jarného zberu. Radosť žiť a vlastniť staré čajovniky v tejto horskej dedinke. Čo sa dá robiť?! Tento čaj už nebude nikdy lacný. Je čoraz viac ľudí, ktorí ho vedia zaplatiť, a tak ceny idú každým rokom hore. V Číne je viac a viac ľudí, ktorým je jedno, koľko tento čaj stojí. Neskôr predsa kupujem jeden koláč Lao Banzhangu pre prípadné ochutnanie niektorých zvedavcov.
Vezieme sa na výlet do hôr HeKai, kde viem, že majú staré čajové stromy. Odtiaľ som však ešte nepil dobre spracovaný čaj. Som rád, že deravá, hrboľatá cesta trvá nie viac ako pol hodiny. Farmár vyzerá v pohode, aj jeho rodina, čajík je veľmi príjemný, čístý a pekne spracovaný. Ja si ho po dvojdňovom nespaní a presunoch snažím trocha užiť. Pri popíjaní čaju vidím, ako zberači lístkov prichádzajú s kapsami plnými lístkov. S nimi ide aj 5-6-ročný chlapček s kapsou na pleci, celý doškriabaný a špinavý. Uvedomujem si obrovský rozdiel medzi dcérou mojej známej z Kunmingu, ktorá sa učí už v škôlke angličtinu a iné veci, a chlapčekom v HeKai. Do očí sa mi tlačia slzy. Myslím na svoju milovanú dcéru, už teraz mi veľmi chýba. Etniká
Bohužiaľ, títo chudáci asi dostali šok, a nevedia veľmi narábať s peniazmi, lebo väčšina z nich minie peniaze hneď po jarnom zbere. Radi hrajú hazardné hry, radi pijú alkohol… Čo iné im zostáva na tých dedinách, keď nie je práve zber čaju? Vidieť najnovší iPhone v rukách týchto dedinčanov, nie je nič neobvyklé. Veľa farmárskych domov má nakúpené kartóny piva, a aj tvrdého alkoholu. Neplatí to ale pre všetkých. Sú aj takí, čo žijú už v pekných murovaných domoch. Veľmi to, tuším, záleží od etnika. Hanovia sú viacej obchodníci – práve oni trocha viac aj plánujú.
Na dedinách, kde ich čaj nie je až tak žiadaný, zväčsa svoj plantážny čaj predávajú do fabrík, kde sa spracuje na tmavý, šhú pu-erh, pri ktorom kvalita a jeho spracovanie nehrá až takú rolu. V takýchto dedinách sa potom viac pestujú banánovníky a kaučukovníky. Tiež v pohorí Bulangšhan pestujú aj istý druh stromov, z ktorých sa korene spracovávajú na nejaký medicínsky lieh. Tieto stromy rastú dva roky, potom ich korene vykupujú jednu tonu za 500 juanov, čo je asi 62 euro. No žiadna výhra. S kaučukovníkmi je to trocha lepšie, ale tieto palmy zase odčerpávajú veľa vody zo zeme, a tak dosť vysušujú svoje okolie. NaKa Cesta do jednej z najvzdialenejších dedín v Naka je v dosť zlom stave: samé diery. Ževraj je to po nákladných autách, ktoré sem vozia stavebný materiál, a to, aj keď prší, a vtedy sa spravia veľké diery. Naše malé suzuki to zvláda pekne pomaly. Dve hodiny po hrboľatej ceste, žiadny zážitok. Vytrasie z vás všetko, ale čo by človek nespravil kvôli dobrému čaju. Neviem, či je to pravidlo, ale najlepšie gušhu čaje sú vždy poriadne ďaleko v horách. Pridala sa k nám aj jedna fanynka pu-erh-u z HongKongu, Kóóje. Len tak si odskočila na pár dní do čajových hôr. K farmárovi prídeme práve okolo obeda, stíhame čaj, a potom už je obed na stole. Pri obede sa na nás z misy pozerá hlava kohúta. Majú tu taký zvyk, že hydinu celú nasekajú, aj s kosťami, na kúsky, a potom to celé uvaria alebo usmažia.
V Naka dedine je vidieť dosť veľkú chudobu. Pravdepodobne väčšina farmárov príliš nešetrí. Návšteva toalety farmára je zaujímavý zážitok, kde je popri nej komfortná i drevená kadibudka mojej babky. Toto je len pár dosák, a tam, kde to ide, chýba ich pár, a rovno svahom dole. Iba kúsok nad zmieneným otvorom je kefka na zuby a kefa, asi na umývanie nôh a vyššie aj šampón. Takže nie iba kadibudka, ale aj kúpeľňa. V niektorých dedinách ani takáto sr… búda nie je. Medzi domami smelo behajú čierne prasiatka, kurence, pár psov a dotvárajú dedinskú idylku. Bada Bada je pohorie a dedinka, odkiaľ predávam čaj, sa nazýva ManMai. Je dosť ďaleko, no vďaka už zmienenej TaeTea firme je tu veľmi dobrá cesta vedúca nie úplne až po dedinu, ale celkom to stačí. Tieto hory sú neskutočné, zahalené zväčša do mierneho oparu, čo je s Farmár a jeho rodina nás víta, mladuchy, presnejšie šesť, v etnických krojoch triedia, čistia, vyberajú zle spracované lístky z hotovej maočá. Dávame čajík, potom obed, ktorý si neviem vynachváliť, zapíjame ho domácou z kukurice. Zajedáme ho ešte čerstvými zelenými, vysokohorskými papričkami so soľou. Vyštveráme sa na kopčisko, kde bujnejú čajovníky, veľa z nich už pekných pár sto rokov. Hustá vegetácia, celkom zdravý les, pokiaľ ho úplne nezlinčujú z dôvodu viac slnka, asi aby lepšie, rýchlejšie rástli čajové lístky. Niektoré čajovníky vyrastajú ako keby z pníka. V 80. rokoch tu zoťali väčšinu čajovníkov, a potom z týcht
Yiwu
Hostil nás jeden milý farmár v jeho novom murovanom dome. Spal som tu v jednej izbe s pár tonami čaju. Veľmi príjemné, naozaj. Gaošhan má čajové záhrady zasadené priamo do lesa. Obkolesené sú lesným porastom, na rozdiel od istých miest, kde farmári vyklčujú celý les, celý kopec, potom tam nasadia do radov čajovníky. Takéto čajovníky tam živoria, zem prahne suchom a pri daždi pôda eroduje. Myslím si, že okolitý ekosystém napomáha zdravšiemu rastu čajovníkov, a taktiež koncovej chuti a vôni čaju.
Farmár nám rozprával, že jeho čaj kupuje jeden obchodník z Hong Kongu, že mu aj platí kompenzáciu za to, že v lete nezbierajú čajové lístky. Takto sa čajovníky až tak nevyťažujú, dokonca potom majú menej lístkov na jeseň, keď prebieha jesenný zber. Pani farmárova, štíhla, či skôr vychudnutá žienka, zbierala čaj asi tak do siedmej večer. Potom ešte stačila pripraviť večeru a po nej ešte išla spracovať čajové lístky. Vyskúšali sme si opekanie čaju na veľkom woku. Je to sranda, a treba to vedieť. Aj v rukaviciach sme si trocha popáli prsty. Pri zbere čaju sa väčšinou zbehne na pomoc aj rodina z iných provincií. Takto to bolo aj v tejto rodine, kde momentálne pomáhali aj vzdialenejší príbuzní. Bulangšhan
Evžen hľadal a nakupoval čaj z nových zdrojov. Jeden nakúpi čaj od farmárov a potom si dá vylisovať vlastné koláče, very easy na prvý pohľad, ale keď si to vyskúšate, pochopíte. Teda pokiaľ vám ide o dobrý a dobre spracovaný čaj. Po troch dňoch strávených na prašných cestách to vôbec nie je sranda. Evžen takto trávil už 3 týždne. Je to ako hľadať ihlu v kope sena, či lepšie povedané, hľadať zdravé stebielko na kope hnijúceho sena. To som trocha prehnal, ale niečo na ten spôsob. Naša výprava sa privalila do pohoria Bulangšhan trocha “po funuse”. Po prvom jarnom zbere sa pekne zaprášilo, a tak väčšina rodín mala iba trocha nového čaju. Tak sme skôr boli na poznávacej výprave, koštujúc čo kto mal. Prídete do novej, neznámej dediny, popýtate sa domácich, pohľadáte náčelníka, hlavu dediny. K tomu popýtaniu… nie je to vôbec ľahké, lebo ani dobrá čínština Eco vo veľa prípadoch nestačí, a tak nám veľakrát pomohla kolegyňa Eco, Wendy. Milé dievča, ktoré šoférovalo ich rozpadajúce sa auto a popri tom ešte smelo zisťovalo, kto kde má čaj zo starých čajovníkov. Wendy pochádza z jedného miestneho etnika a ovláda pár dialektov. Cestou z Menghai do Laomane sa nám pokazilo auto. Žiadny problém. V čínskych mestečkách vám ho opravia na počkanie. A tak sa najprv stretávame s Paulom v 5 hviezdičkovom hoteli v Menghai. Príjemné priestranné lobby, super obrovská, drevená, masívna sedačka, klíma a kecáme o čaji a farmároch.
Eco s Wendy majú typický malý ázijský minivan, ktorý má za sebou 160 tisíc kilometrov, zväčša na cestách – necestách. Tento typ minibusu vraj nazývajú chlebové auto, lebo vyzerá ako bochník chleba. Myslím si, že posledné dni, čo sme ním cestovali, ho úplne dorazili. Do Lao Mane prichádzame až neskoro večer, takže iba minimalistická sprcha a spať. V pseudo kúpeľni vám trčí hadička hore nad hlavou, a nejde z nej voda. Tak zoberiem plastovú maxi naberačku a oblievam sa vodou z umelého, asi 150 litrového, suda. Hľadám odtok, nevidím ho, ale viem, že niekde v rohu je diera, ktorou voda odtečie. I takáto kúpeľňa je v týchto dedinách luxus. Do dediny Man Xin Long sme prišli až podvečer. Neznáma dedina, objavná cesta pokračuje. Zastavujeme na začiatku dediny, malá firmička na čaj, milí ľudia nám už pripravujú večeru.
Predstavte si, že spíte a pred polnocou ku vám do domu prikvitne niekto, napr. traja Číňania, úplne neznámi, ešte k tomu pripití a vy ste úplne v pohode. Vstanete, pripravíte posteľ, 78-ročná starenka ukáže, kde spíte, vyberie periny, neviem odkiaľ, čo vyzerá ako skriňa, sadne si k ohňu, zapáli si dlhú fajku, k nej príde z postele starček, alkoholik, iba Zabudnime na komín. Takýto klasický miestny drevený dom má iba malý otvor v streche, a tak väčšina dymu zostane v dome. Je to niečo ako priestrannejšia drevená povala s dlhšou strechou. Kúpeľňu majú na mini, pozor!, murovanej teraske so solárnym, či na vodu ohrevným panelom. Teraska slúži na pranie a sprchovanie, s odtokom rovno na ulicu. Keď niekto chce ísť na veľkú, a nedajbože má hnačku ako ja, ide na kraj dediny k lesu. Je tam taký strmý zráz, kde ide všetok odpad. V noci som musel ísť párkrát. Čelovka pomôže, tak som tam spravil hromádku a čudoval sa, že tam takých nebolo viacej. Až ráno som zistil prečo: behajú tam tie ich rozkošné čierne prasiatka, a jednoducho, hovienka požierajú. Keď som sa tam ráno prišiel znova v… , bolo veľmi zaujimavé vidieť vychádzať chlapov z domčekov, hľadajúc si svoje miesto Zaujímavá je aj príhoda, keď sme prechádzali jednou dedinou, stavili sa na pokec a miestni nás zatiahli na dedinskú oslavu v jednej rodine, kde na počesť syna odchádzajúceho do kláštora všetci pili a oslavovali. Dedinčania prichádzali, odchádzali, priniesli dáke jedlo, pitie, prispeli dákymi peniazmi, pojedli, popili a znova išli. Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli s dedinčanmi pri stole. Nosili jedlo, ryžu, tvrdý chľast, aj pivo v plechovkách. V tomto dedinskom dome bolo hadám sto ľudí. Slušne sme čosi pojedli, ja som mal druhý deň hnačku, tak veľmi opatrne, a potom sme sa rýchlo vykradli preč. Náš hostiteľ nám prezradil, že poriadne piť sa začína až o 10-tej večer, a že sa oslavuje 3 dni vkuse. Toto bol ich oslavný deň číslo dva. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká v ďalšej dedine. Tam prebiehalo niečo podobné. Zastavili sme v strede dediny, veľa ľudí vonku, ideme sa pozrieť, čo sa deje a tam partia tínedžerov so sekáčikmi na mäso ťala, doslovne ťala, do zabitého vodného byvola. Nemyslím si, že niekto medzi nimi bol mäsiar. Mŕtve torzo byvola, fľaška chľastu a asi päť sekáčikov na mäso – pekná idylka. Neskôr zisťujem, že koža, kosti, vnútornosti, mäso a ostatné časti sa dajako rozdistribuovali po celej dedine. Naša skupinka – ja, Evžen, Paul, Eco a Wendy – zakotvila u mladého náčelníka dediny. Normálne, tento mlaďas vytiahol gaiwan na čaj, to sa len tak ľahko nevidí v týchto dedinách. V posledných dvoch-troch dedinách, kde sme pili čaj, sme videli sklenené dvojdecáky alebo smaltované hrnčeky, ktoré sa kedysi u nás používali na zohrievanie mlieka. V týchto dedinách slúžia na všetko. Niekedy sú poriadne špinavé, vnútro ako-tak umyjú, ale zvonka… Začala malá ochutnávka, i keď na začiatku to vyzeralo tak, že náčelník nenájde vrchnáčik od čisto nového gaiwanu, a skončíme pri sklenených pohároch znova.
Dozvedeli sme sa, že majú zopár veľmi veľkých čajovníkov pomimo, čo bolo asi dosiahnuteľné iba na motorke za 45 minút. Bol už večer, tak sme to nechali na, možno, budúci výlet, keď ochutnáme čaj doma z vylisovaných spomienkových koláčov. Mali z neho iba 1,7 kila. Jedna dosť zlá vec s týmito výpravami na neznáme miesta je, že dedinské spracovanie čaju je veľakrát úbohé, a tak sú čajové lístky pripečené, pripálené, zle skladovné, pripravené v pohároch, z ktorých sa pilo hocičo… V zadymenej miestnosti vám takýto čaj veľa nepovie. A ešte som zabudol na vodu – tú tiež neviete odkiaľ berú. Na tomto mieste mali rýchlovarnú kanvicu, ale zväčsa to býva iba hliníková kanva, celá čierna od pahreby. Večera sa zvrhla do bezhlavého chľastania. Ešte že som mal výhovorku, že ma bolí brucho, lebo som vôbec nemal chuť piť s tými dedinskými týpkami ich pálenku. Táto bola kupovaná, tak asi bola ok. Paul a Evžen sa celkom rozbehli, až sa nedali odtrhnúť od pohára, ale desivá predstava ďalšej noci strávenej na zadymenej povale ich presvedčila, a tak sme sa dali na ústup. Cestou sa dozvedám, že sme boli prví bieli na návšteve v tejto dedine, tak až potom som začal chápať ich nadšenie a pohostinosť, radosť, ktorú z nás mali. Asi budú mať o čom rozprávať ešte veľmi dlho. Bola to dosť zašitá dedina, kde ani čaju nie je veľa, tak sa sem nikomu, ani nákupcom čaju, príliš nechce trepať. Väčšinou ale z takýchto dedín skupujú obchodníci z Guangdongu. Skúpia všetko, čo je v dedine, potom to zmiešajú a spravia z toho tmavý pu-erh. Po nočných cestách – necestách sa nám ešte z času na čas kazilo auto, tak mierna prechádzka v tme, po subtropickom lese každému prospela. Zacítil som úžasnú zmes vôní, ktorú pri niektorých pu-erhoch veľakrát neviem identifikovať, zmes všetkého – voňavého, čerstvého, sviežeho. Ešte cestou dole si milí, pripití Evžen a Paul zmysleli, že cestou tam sme pili dobrý čaj u jednej farmárky, ktorý mne osobne veľmi nechutil, ale oni že ho chcú, tak sme ho zobrali – celkom 4,5 kila. I keď pri mojej chuťovej indispozícii ťažko povedať, no možno to bude práve dobrý čaj. Zabúchali farmárke o desiatej večer, odvážili čaj na ich typickej kladkovej váhe, ktorá sa drží v ruke. Trocha sme ešte zjednali cenu smerom dole, zobrali vrece a pome do hotela v Bulangšhan mestečku. Ráno stihneme lekáreň, pre mňa lieky na hnačku, milý mladý lekár sa niečo popýtal a predpísal mi dva lieky, zaplatil som asi 1 euro. Dávame nudle na ulici. Ja s Paulom iba ich ryžové buchtičky, tie veľa nestoja, chcem za ne zaplatiť 3 juany v minciach a tetuška, že oni mince neberú, že to iba v hlavnom meste Kunmingu. Tak vyberám papierovú 5 juanovku, ale to už za mňa platí miestna deva a hovorí, že to je na ňu. Veľmi milé a nečakané v tejto nie veľmi bohatej oblasti. Bada stay V Menghai sa rozdelíme. Paul si ide oddýchnuť do mesta, ja do Bada dedinky a Evžen ešte dáva ďalšie dediny a potom si ide dať lisovať nákupenú maoču. Ja si beriem vodiča, lebo z poslednej dediny, kde sme pili čaj, už auto nechcelo ísť skoro vôbec, tak sme potrebovali drajvera a auto na cestu do mesta. Tento milý šíífu, tak sa dáko povie vodič po čínsky, ževraj vie, kde ideme, a keď sme už mali meniť smer, odbočiť, spýta sa ma, či poznám cestu. Tak som mu vymekotal, že áno a poukazoval, ako má ísť. Potom ešte trocha bedákal, že to je ďaleko a cesta je zlá. Navečer som už u rodinky v MamMai, kde by som rád zostal celé štyri dni, ale už dnes, čo je koniec prvého dňa, hútam, či by som predsa nešiel ešte na pár dní do Jinghongu. Mojich pár čínských slov mi veľmi nepomáha, ešte k tomu ten ich dialect, či dokonca iná reč, tuším sú aj oni bulangšhan menšina, a tak som ako nemý odkázaný na posunkovú reč. Ubytujú ma v takom smiešnom domčeku – drevená šopa, čistá, na stene dáka čerstvo natiahnutá látka, dvere, tuším, narýchlo pozbíjané, sa zvonka nedajú zavrieť, okno iba drevené dvierka, výhľad na hmlou zahalené kopce. Je to tu vo výške cca 1500 metrov a okolité kopce siahajú až cez 2000 m n.m. Barma je za dvoma protiľahlými kopcami. Veľmi dobre som sa tu cítil. Súkromie, a vôbec to nemusela byť murovaná izba so sprchou, internetom a klímou. Tu hore v horách veje celkom príjemný vánok a je tu príjemne aj počas obedného výpeku. Ráno si poviem, že by som sa mal zapojiť do pracovného procesu, tak po raňajkách triedim čaj s babami. Je ich tu dokopy 6. Zvládajú celé spracovanie čaju, počnúc od výkupu čerstvých lístkov od zberačov, triedenia, až po večerné opekanie, rolovanie a konečné sušenie na bambusových rohožiach. Teda triedenie, čistenie lístkov je až na konci.
Títo domáci si až tak necenia, čo majú. Ja som sa snažil odlíšiť lístočky starých a mladých čajovníkov, popritom som sa vyštveral na najstarší, 700-ročný, nezrezaný čajovník, a keď som hľadal vhodný konár, vidím, že kopec ich je poohýbaných, polámaných. Chudák starec, takto si ho tu vážia. Presne z tohto dôvodu sa čajovníky zrezávali a stále zrezávajú, aby sa na ne nemuselo štverať vysoko. Niektorí orthodox pu-ehristi ako ja, veria tomu, že najlepší čaj je z nezrezaných lesných čajovníkov. Len takých je veľmi, veľmi málo. Aj tie lesy, v ktorých sa nachádzajú, sa zapĺňajú ďalšími malými stromčekmi, čo by až tak nevadilo, pokiaľ by zberači lístkov zbierali zvlášť lístky zo starých stromov a zvlášť z malých. Komu by sa asi chcelo zbierať na dvakrát? Ale aj samotní farmári to radšej neriešia. Takto majú istý predaj lístkov označených ako zo starých stromov, majú väčší výnos a nemusia sa starať o predaj lacnejšieho čaju. I keď verím, že stále je ich zopár, ktorí sa snažia robiť čistý gušhu čaj.
Podvečer ešte skúšam opekať lístky s babami, ale aj v rukaviciach si spravím dva pľuzgiere. Chce to prosto správny grif, alebo žeby ony mali už odolné prsty? Myslím, že sú celkom rady a už sa im nechce naďalej pozerať ako kántrim ich čaj. Domací farmár mi to ukazoval holými rukami, a tuším, on si nespravil žiadny pľuzgier. Tieto babenky, neviem koľko majú presne, ale možno okolo 22, makajú od rána od 8-mej až do dákej 10. večer. A to majú asi 4-5 hodín opekania čajových lístkov, čo je neustále obracanie lístkov na horúcom woku, potiaca sa makačka v teple. Robil som to 10 minút a je to celkom husté. Ďalší deň ráno si dávam na teraske čajík z Yiwu, relaxujem a hútam o skoršom úniku z tejto malebnej scenérie. Dnes tu majú oslavy v dedine, viac-menej v celej tejto oblasti, tak tu počujem z dediny zabíjanie prasiat jedno za druhým, jedno rovno pod terasou v susednom dome. Dvaja chlapíci dovliekli zviazanú sviňu, tieto svinky sú trocha menšieho vzrastu ako tie naše. Potom ju dali na zem a tretí ju podrezal. Veľmi pekné ránečko. Vyspevuje sa tu od obeda, niečo také ako keby Slovensko vyhralo MS v hokeji. Ževraj svine sú jedny z mála zvierat, čo vedia, že keď kvičí iná sviňa, čo ju práve zarezávajú, tak s ňou spolucítia a tiež kvičia, keď ju zabíjajú. Toto mi rozprával jeden Žid Šhá, čo som ho neskôr stretol v Jinghongu. Môj Aka priateľ Šhuósán (“povedz tri” v preklade) mi potvrdzuje, že môžem u neho prespať dve noci v Jinghongu pred mojím odletom do Šhanghaja. Poobede trocha triedim s babami lístočky. Dostávam dosť zlú várku, asi takú narýchlo robenú počas večerného dokončovania. Rozmýšľam, či je lepšie ich strojové rolovanie, ktoré tu vidím v každom dome. Pred pár rokmi tieto mašiny ešte nebolo vidieť skoro v žiadnom dome.
Prídeme na povalu, teda hlavnú časť domu, na stoly sa už nosí jedlo, trocha kukám telku s jedným dievčatkom, neskôr prichádzajú chlapi, chlapci, ku mne si sadá asi hostiteľ, chalan, ktorý práve oslavuje 30 rokov. Najprv sa mi to zdá všetko veľmi cudzie, jeden nič nerozumie, vôbec to neriešim, postupne sa začína piť, podávajú sa fľašky piva, po chvíli ma už ani nenútia jesť. Posledné dni sa mi zlepšil žalúdok, ale už asi mám dosť ryže a miestnych špecialít. Dnes som objavil na stole držky bez šťavy, asi hovädzie, dosť tvrdé, ktoré sa namáčajú do dajakej štipľavej salsy. Yang na mňa iba kuká, keď si dávam kúsok a hovorím mu, že to poznám, ale zostal som pri prvom kúsku, lebo sa mi ich nechcelo žuť celú večnosť a spomenul som si na ráno, keď som videl kravičku viezť sa na malom povoze. Neskôr, o hodinu, som sa išiel prejsť po dedine a táto milá kravička už ležala v jarku zabitá. No čo už, taký je kolobeh života.
Z dediny počujem hlasnú hudbu, nevadí mi, rozmýšľam o živote, ďaleko od rodiny, v cudzom svete, i keď je to stále ten istý svet, to isté vnímanie, tie isté schémy, vzorce, detsvo, mladosť, rodina, peniaze, túžby, zmysel… kde je zmysel tohto všetkého? Keď budem doma znova piť čaj z ManMai, už to nebude iba čaj BaDa 2012 jar, ale bude to čaj, ktorý viem, odkiaľ pochádza, čaj, ktorý viem, kde zbierali, akí ľudia ho vyrobili – takí istí ľudkovia ako my.
Ráno vstávam s ešte horšou hnačkou akú som mal, keď som sem prišiel pred pár dňami, dávam si tabletky, hádam pomôžu. Lúčim sa s Yangom a jeho ženou, nabalený lepkavou ryžovou melasou v banánových listoch, nasadám do auta a veziem sa späť do Jinghongu. O dva dni by som mal letieť do Šhanghaja, a potom busom do Jiangsu pozrieť pár keramických dielní. V Jinghongu sa ubytujem u Šhuósán-a, stretávam sa znova s Echo a Wendy, neskôr sa ku nám pridá aj Mišo zo Slovenska, skúsime pár starších puerhov u jednej tetky v jej obchode. Menšia večera, dávam si pizzu v Číne, cesto nič moc, ale celkom sa dá. Som za ňu aj tak vďačný, podobnú robia aj u nás na dedine. Na moju hnačku som si nemal chuť dať nič čínske. Deň zakončujeme ešte malou návštevou u kamarátok Echo, kde si pochutnáme na pár dobrých tohtoročných maočhas. Šhuósan mi poukazoval, čo všetko už robil – veľmi šikovný. Najprv som si myslel, že sa vyťahuje, ale keď som videl jeho kresby, rytiny, tepané veci, busty, hral mi na klavíri, hral na gitare, šil… Hotový čínsky Leonardo da Vinci. Púšťal mi dva TV dokumenty o sebe a už keď bol mladý, si ho asi všimli, lebo tam bola jedna čierno – biela pasáž, kde mal asi 7 rokov a natáčala ho kamera, ako išiel do školy a kreslil si do piesku. Vtedy, to bolo asi pred vyšše 40 rokmi, veľa kamier asi nebolo. U Šhuósán-a je aj ubytovaný Izraelčan Šhá, milý mlaďas, ktorý po troch rokoch povinnej vojenskej služby a jednom semestri psychológie trocha cestuje po Ázii. Oslavuje sa tu teraz Nový rok medzi niektorými etnikami a v uliciach sa koná mega polievačka, oslavujú všetci. Tejto akcii som sa chcel vyhnúť a radšej ani nevyjsť na ulicu, ale ráno Šhá hovorí, aby sme si išli kúpiť niečo jesť a piť. Na tejto prechádzke sme to pekne schytali. V uliciach ešte nebolo tak veľa ľudí, ale tí čo tam boli, už veselo oblievali okoloidúcich. Väčšina ľudí bola vyzbrojená vodnými puškami a maxi striekačkami, ostatní mali k dispozícii malé vedierka alebo ďalšie nádoby. Od 10. ráno do 3. poobede je na uliciach pustená mestská voda, tak na každom kroku si jeden naplní svoju zbraň a potom poľuje – chalani na baby, baby na chalanov a všetci domáci na cudzincov, ktorých tu je minimum a pekne to schytávajú. Na niektorých uliciach dokonca podnikavci začali predávať vodu. Voda sa leje na ľudí aj z okien domov, hotelov, penziónov. Som rád, že som bol vonku iba 30 minút. Šhá bol vonku asi 4 hodiny a pekne si to užíval. Kvôli tejto zábave sa do Jinghongu každoročne zbiehajú tisíce ľudí. Tu trvá oblievačka jeden deň, ale ževraj v Thajsku to je až týždeň. Som rád, keď mesto o 3. poobede zatvára vodovodné kohútiky, i keď aj po štvrtej, keď ideme von, majú ešte ľudia zásoby a sú ešte stále bojovo naladení. Tak znova schytáme pár striekancov.
Každá cesta za poznaním by mala v prvom rade priniesť pokrok v myslení, osobný rozvoj, nielen vidieť a poznať čo najviac vecí, rýchlo si užiť, ale aj poučiť sa z nich. Sedím v lietadle späť domov, rozmýšľam, čo som všetko stihol, či to stálo za to, finančne a v odlúčení od rodiny a domova. Budúcnosť ukáže, ako jeden dokáže zúžitkovať nadobudnuté poznanie, kontakty, osobné poznanie. Momentálne mám pocit, že nesiem domov nové poznanie, nový rozmer v oblasti pu-erhov, archívnych pu-erhov a yixingskej keramiky. Yixing Pár dní pobudnutých v Yixingu bol znova nový krok vpred, jasnejší cieľ, lepšia selekcia toho, čo ma zaujíma.
Dobrý materiál na výrobu čajového náradia sa nachádza v okolí mestečka Dingšhan. Toto mestečko je viac-menej ako keby predmestie Yixingu, čo je už také normálne mesto v čínskom ponímaní. V našom, slovenskom, je to už dosť veľké mesto. Dinghšhan je mestečko, kde okrem výroby čajového príslušenstva, kvetináčov a iných keramických nádob, sa toho a si veľa nevyrába. Uličky, ulice, priestranstvá, obytné štvrte, všade nájdete obchodíky s čajovými kanvičkami. Môj odhad je, že tu nájdete možno aj 10-tisíc obchodíkov.
Takéto lacné kanvičky sú zväčša vyrobené z lacných hlín, veľakrát s použitím primiešaných farieb a iných, nie prírodných, materiálov na upravenie konečného výzoru danej nádoby. Výroba je buď odliatím kanvičky do foriem, alebo vytočením na hrnčiarskom kruhu. “Echt” yixingské hliny nie sú vhodné na takýto druh spracovania a najlepšie sa hodia na čisto ručnú výrobu, alebo polo-ručnú, čo je spracovanie pomocou formy, nie ako pri odlievaní, ale je to forma, pomocou ktorej sa vytvaruje telo kanvičky. Zobáčik a uško sa vyrobia. Lacné kanvičky zväčša prete
Spracovanie kanvičiek má veľa levelov. Taktiež čajovanie, sedenie a pitie čaju každého z nás má veľa štádií. Je tažko hneď vhupnúť to najvyššieho, povedzme 10-teho, levelu. Jeden musí začať od dna, alebo padnúť na dno, aby získal trocha skúseností, múdrosti, trpezlivosti.
Zapálil som si vždy po robote vonnú tyčinku, spravil čaj, sedel a pil. Bolo to asi v roku 2001, dávno. Odvtedy som prešiel viacerými levelmi a viem, že ešte zopár ma čaká. Kanvičky z Yixingu som registroval až neskôr, a to iba letmo, nikdy som sa na kanvičku bližšie nepozrel, veľmi som yixing neriešil.
Po čase viem, že nie iba v Yixingu sa nachádza dobrá hlina na kanvičky. Nachádza sa aj inde. Napríklad, mám doma japonskú, na kruhu vytočenú kanvičku, z ktorej chutí japonský čaj super, a je to asi nejaká japonská hlina. Všetko je to o leveli, v ktorom sa práve nachádzame, aký čaj pijeme, ako ho pijeme, ako si ho vieme vychutnať, aký máme pocit z prípravy čaju, aký máme vzťah ku kanvičke, ako radi sa s ňou maznáme. Všetky tieto aspekty ovplyvňujú náš výber čaju, kanvičky, misky, taktiež kamarátov, s ktorými pijeme čaj.
Tentokrát v Dingšhane sme z Džao-m prešli veľa obchodov. Džao je príjemný chalan, troška mi pomohol s prekladmi v obchodíkoch, trpezlivo znášal moje vrtochy a nespočetné návštevy obchodíkov. Chcel som vidieť všetky typy obchodíkov, i keď v tých lacnejších leveloch sme sa zdržiavali menej. Buď to bol zlý materiál, alebo tam boli chyby na kanvičkách: niektoré mali neprirodzenú farbu, hrubý povrch, alebo nemali “ducha”.
Určite sú umelecké kanvičky s krásnymi rytinami a maľbami, ale to sme zase vo vyššom leveli. Momentálne sa ževraj dá naučiť výroba kanvičky pomocou formy, polo-ručne, za dva mesiace. Nevidel som kanvičky, ktoré by učeň vyrobil po dvoch mesiacoch učenia, tak ťažko posúdiť. Pomocou formy sa kanvička vyrobí za pár hodín, povedzme 3-4, čo zahŕňa aj ručnú prácu pri výrobe zobáčika, uška a vrchnáčika. Výroba čisto ručne vyrobenej kanvičky vyžaduje 15 až 20 hodín. Čajík z kanvičky, ktorá je z dobrého materiálu, chutí dobre, priezračne, niekedy viac nasládlo, záleží už potom od konrétnej hliny.
Veľa kanvičiek v Dingšhane je objemovo dosť veľkých, lebo sa tu v okolí pije hlavne čierny čaj. Na dobré šheng pu-erhy je zbytočné mať 3-4 decovú kanvu. Malé kanvičky bolo vidieť pomenej, tieto idú hlavne na Taiwane, kde sa pije veľa pu-erhu alebo oolongov. Potom idú ešte možno do Hong Kongu.
|
