ĽudiaĽuďom.sk Blog

Pred piatimi rokmi som bola presvedčená, že sa celkom zbytočne pchám na vysokú školu. Získavanie nových vedomostí ma lákalo, to áno. A priznávam sa, tiež som túžila mať titul, hoci viem, že sú na svete aj dôležitejšie veci. Neverila som však svojmu duševnému stavu. Po užívaní liekov, ktoré mi, ako sa hovorí, sadli, sa síce veľmi zlepšil, ale… vysoká škola nie je dovolenka.

Lenže mama a nevlastný otec ma neustále prehovárali, nech idem študovať, veď na invalidnom dôchodku mám času dosť. Ak to nebudem zvládať, nič sa nebude dať robiť, ale skúsiť treba. Dokonca aj moja psychiatrička s mojím štúdiom súhlasila, aspoň vraj nebudem myslieť na hlúposti.

A tak som sa stala študentkou sociálnej práce. Moji známi, ktorí mali skúsenosti so študentským životom, mi tvrdili, že najťažší je prvý ročník. Potom si vraj človek zvykne na nový systém práce a je dobre. U mňa to bolo naopak. Prvý ročník v pohode, a každý ďalší ťažší a ťažší. Hanbila som sa za to, pretože všeobecne panuje názor, že sociálna práca sa študuje ľahko. Nuž, čo sa dalo robiť, keď som nevedela, a ani nechcela  používať ťaháky?

Veľmi rada som chodila na prednášky, kde bola možnosť dozvedieť sa mnoho informácií z rôznych oblastí. Zaujímavé bolo tiež pozorovať spolužiakov a vyučujúcich, aké všelijaké povahy sa na pôde našej školy zišli. S učením sa na skúšky to bolo trochu horšie. Predsa len pracujem pomalšie ako celkom zdravý človek.

Ale keďže som sa učeniu poctivo venovala a neraz sa k tomu pridala i poriadna dávka šťastia (ktorú je asi lepšie nazývať Božou pomocou), cez skúšky som úspešne prechádzala. Písomky, ústne skúšky, projekt, seminárky, kazuistiky, prax… A ubiehal ročník za ročníkom.

Tému bakalárskej práce som si vybrala sama: Sociálna práca s klientmi so schizofréniou. Niektorí spolužiaci prevracali oči, prečo som si vybrala takú ťažkú tému, no ja som mala jasno. Čo iné mi môže byť bytostne blízke, ako toto? Mala som šťastie i na výbornú školiteľku a práca sa podarila.

Pred bakalárskymi štátnicami nás poriadne potrápila skúška zo sociálneho zabezpečenia, ale na svoj veľký úžas som napokon zvládla aj tú. Mala som pocit, že mi vzala všetku energiu.

Na štátnice som šla s malou dušičkou, no keď Pán Boh dá, aj Šípková urobí skúšky. Bola som po nich unavená ako pes.

Doma som povedala, že týmto so štúdiom končím, a nevlastný otec skoro vyskočil z kože. Nech sa vraj neopovážim, veď „bakalár“ nie je v podstate žiadny titul. Podľa neho, kto má skončené len tri roky štúdia, nemá vysokú školu. A tak som zaťala zuby a išla som ďalej. Veď študovať som chcela. Len som sa bála, že je toho už na mňa priveľa.

Musela som si zvykať zasa na trochu iný kolektív, lebo viacerí spolužiaci už ďalej v magisterskom štúdiu nepokračovali, hoci podľa môjho názoru na to mali.

Na mnohé skúšky som v prvom termíne ani nešla, netrúfala som si. Ale napokon som urobila všetky. Neopustila ma ani snaha, ani šťastie. Občas som premýšľala, prečo práve mne Boh doprial zdarne študovať, keď mnohí, oveľa šikovnejší, to vzdali.

Čas priam letel. Bolo treba zvoliť si tému diplomovej práce. Rozhodla som sa nadviazať na svoju bakalársku prácu. Inšpirovali ma návštevy Denného psychiatrického a psychoterapeutického stacionára v Trenčíne a povinná prax, ktorú som absolvovala na Psychiatrickej klinike Fakultnej nemocnice Trenčín. Tam som si napokon našla i školiteľku, pretože moja prvá školiteľka bola zaneprázdnená prácou v zahraničí. A znova som mala šťastie na vynikajúcu odborníčku. A tak uzrela svetlo sveta moja diplomová práca: Sociálna práca s klientmi so schizofréniou v zdravotníckych zariadeniach v meste Trenčín. Pravda, odovzdala som ju v náhradnom termíne, skôr som to nestihla. Upokojila som sa, keď som dostala veľmi dobré hodnotenie od školiteľky i od oponentky.

Na štátnice, ktoré som tiež absolvovala v náhradnom termíne, som šla s veľkou pokorou, pretože svojimi vedomosťami som si vôbec nebola istá. A ako to dopadlo? Vytiahla som si ľahké otázky a zrazu som bola magistra.

Takže teraz mám v ruke diplom a rozmýšľam, čo ďalej. To, že som vyštudovala, je vlastne iba malé víťazstvo, dôležitejšie je, či sa dokážem uplatniť v praxi. Ale aj keby som ostala iba pri dobrovoľníckej práci, ktorú som začala vykonávať ešte pred vysokoškolským štúdiom, predsa len mi vysoká škola niečo dala. Prehĺbila som si všeobecné znalosti, nadviazala som nové priateľstvá, zistila som, že dokážem zvládnuť oveľa viac, než som si kedy myslela, hoci mám pri tom nervy na prasknutie. A tiež som získala mnoho inšpirácie na písanie poézie a článkov do časopisov a zistila som, že v Piešťanoch, kde som študovala, je výborný jazzový klub. Áno, aj o takýchto veciach je študentský život. O účinnosti muzikoterapie už nemám žiadne pochybnosti. :)

 

 

Ružena Šípková

poetka, autorka viacerých básnických zbierok, ktorá má skúsenosť s duševnou poruchou