Na výmenu
„Samo povedal, že tie tousty sú dobré.“ Samo povedal… Že tousty, kvôli ktorým mi budík zvoní o pol hodiny skôr… „A Tinka povedala, že ten čokoládovo tvarohový mafin je lepší ako z obchodu.“ Mafin, aha. Tvarohový mafin, ktorý som usyslila pred návštevou. Už rozumiem papieriku od horalky, ktorú som do desiatovej škatuľky rozhodne nebalila. Aj servítke s kvetinkou, ani do nej som určite nič nedávala. Nemám záchvaty desiatovej tvorivosti často. Sranda, ako občas materské snahy končia v žalúdkoch cudzích detí. A ako prekvitá výmenný obchod u detí, ktoré o ňom oficiálne nikdy nepočuli.
„Zastav sa, keď pôjdeš z roboty“, píše mi kamarátka Zuzka. Ešte nikdy som od nej neodchádzala s prázdnymi rukami. Má muža poľovníka a štedré srdce. Za výzvou sa tentoraz skrýva košík s divinou, domácim bazovým sirupom a nakladaným hulármaršom – „to je taká dobrota k divine namiesto brusníc, povieš mi, či vám chutil.“ Keď košík vraciam, sú v ňom na oplátku upletené šáliky pre Zuzku aj jej dcéru. Dáš, dostaneš. Nemusíš. Ale chceš.
Ľudia si zakladajú burzy a predávajú si veci. Pripájajú sa do časových bánk a vymieňajú svoju prácu a čas s časom iných. Ale aj tak sú najlepšie výmeny, ktoré človek neplánuje. Idú od srdca. Zuzke som nikdy nepovedala, že ju mám rada. Ani moja malá Julka to nepovedala spolužiačke Tinke. Netreba. Ony to aj tak vedia.