ĽudiaĽuďom.sk Blog

Pamätám si to úplne presne. Bolo 23. júna 2012, zamračené, trochu chladné ráno a  naokolo veľký ruch. Pár metrov odo mňa som zahliadla zmätene sa obzerajúci pár. Vykročila som im v ústrety, že im pomôžem. A tam sa to celé začalo.

Doobeda sme si vykali. Poobede sme už boli kamošky. Večer sme si smskovali a ďalší deň… to už boli nekonečné minúty vykecávania sa cez telefón. Veď sme o sebe nevedeli celých 29 rokov!

Čo vám budem nahovárať… neboli to minúty :)

Našla som priateľku, ktorá mi je ako sestra. Jedna druhú držíme nad vodou. Jedna druhú zabávame. Jedna druhú utešujeme. Jedna druhú potrebujeme. Občas sa nad nami zamýšľam a snažím sa logicky zdôvodniť toto dačo, čo nás postretlo. A vždy dôjdem k rovnakému záveru – osudové stretnutie.

Mám priateľku, s ktorou celé poobedie klábosíme a ešte aj o pol tretej ráno sme si nedopovedali všetko.

Mám priateľku, ktorá od prekvapenia z prepadovej návštevy namiesto „rada Ťa vidím“ povie „a Ty čo tu chceš?!“, hoci som za ňou cestovala cez pol Slovenska. A ja viem, že to hovorí s láskou. Lebo následne celých 5 hodín spolu plačeme, držíme sa za ruky a spracúvame zlé správy. A potom sa smejeme na tom, ako som ráno skoro nestihla vlak. Ako ju celé tri hodiny vo vlaku smskami presviedčam, že mám ťažké pracovné stretnutie na celý deň a nemôžem sa jej venovať a že sa jej preto ozvem až večer. A že som ju vlastne klamala, a že má v prepadovke prsty dokonca aj jej manžel… Aj sestričky nám urobia výnimku a návštevné hodiny predĺžia do nekonečna, lebo ju dávno takú vysmiatu nevideli.

Mám priateľku, ktorá neváha zavolať, keď ju potrebujem, bez ohľadu na čas a priestor.

Priateľku, ktorá počúva moje problémy a trápenia, hoc aj banálne v porovnaní s tými jej, no napriek tomu ma povzbudzuje a radí mi.

Mám priateľku, ktorá v jeden zo svojich najťažších dní bez rozmýšľania hodí svoje trápenie za hlavu, aby pomohla mne.

Tak veru.

Mám priateľku nad zlato.