Nádej na život
Stojí na posteľou svojho dieťaťa a myseľ je zaneprázdnená tisíckami otázok bez odpovedí. Mnohé z nich sú potláčané silou vôle niekam do úzadia- ale to len tak- naoko. Neustále vynárajúce obavy sa striedajú so zbytkami zdravého rozumu a úsudku. Má pocit, že už naozaj prichádza o racionálny pohľad na vec. Slzy strachu, obáv, nemohúcnosti sa derú von, no úľava neprichádza. V žalúdku veľký balvan a pľúca už akoby nevládali dýchať.
“Rakovina. U nás doma. Smrť na nás dýcha“.
Černota myšlienok ustupuje po pár dňoch. Odhodlanie zvládnuť túto ťažkú životnú situáciu, je silnejšie. Nástup na liečbu znamená nádej. Nádej na život. Nádej, že uvidí svoje dieťa rásť, dospievať, vyštudovať, vysloviť to najkrajšie áno“ v živote človeka, že raz bude môcť vidieť aj svoje vnúčatá.
Liečbu nezvládajú jednoducho. Hoci sú v nemocnici krásne farby, prívetivý a láskavý personál, pocit čerstvého vzduchu na tvári, či zážitkov s kamarátmi, nenahradí nič. Ach, ako veľmi im chýba obyčajná cesta do škôlky a školy. Nič viac by im nebolo treba. Len ísť a pozerať na mravčeky na chodníku a dokola hovoriť o tom, prečo dávať pozor, aby sme na nich nestupili. Štvorka z matiky? Čo tam po nej. Kiež by ich dieťa prinieslo radšej štvorku, ako byť tu. Na onkológii.
Život a starosti zrazu naberajú úplne iný rozmer. Už nezáleží na tom, či majú doma upratané. Nevadí im, že sused vŕta v nedeľu doobeda. Zvuky, ktoré inak nemajú radi sa zrazu menia na melódie, ktoré znamenajú zdravie a domov. Nech je akýkoľvek.
Nároky na rodinu sú veľké. Jedna časť rodiny v nemocnici, druhá doma. Musia zabezpečiť bezproblémový chod, účty treba platiť… Napriek láske manželov, sa do ich vzťahu vkráda smietka nedôvery. Ach, aké je to celé náročné. Poradiť si s myšlienkami a zároveň stáť po boku uboleného dieťaťa. Odolávať nepriazni osudu a napriek tomu sa usmievať. Padať a zas vstávať. A neprestávať veriť, že po ročnej, či dvojročnej liečbe príde ten čas, kedy im budú lekári oznamovať len pozitívne výsledky.
Veď nádej na život je v týchto chvíľach tak neochvejná…