Naozaj láska zdolá všetko?
Nikdy nezabudnem na pár dní v mojom živote. Na ten, kedy som sa dala dokopy s mojim manželom. Na ten, keď mi priniesol modré ruže. Na ten, keď sme boli prvý krát na chate. Nezabudnem na deň našej svadby a jeho zamilovaný pohľad. Díval sa, ako odvtedy už nie. Cítila som sa výnimočne krásne. Nezabudnem ani na deň, keď sa nám narodil malý. Nezabudnem ani na ťažšie chvíle, ktoré sme spoločne prežili. Radosti, starosti. Hnev, aj hádky. Našťastie tých bolo menej a končili prevažne udobrením ešte v deň, keď vznikli. Láska je jednoducho krásna, ak je prijatá so všetkým, čo k nej patrí. Nechcem žiť bez nej a to znamená, že nechcem žiť bez neho. Veď on vie.
Nezabudnem ani na deň, odkedy mám pocit, že zlyhávam. Na deň, keď mi zavolal so slovami: “je to rakovina”. Tma pred očami. Mechanické zbalenie vecí v práci a útek za ním s vedomím, že ma teraz potrebuje. Nuž, asi som potrebovala v tej chvíli viac ja jeho, ako on mňa. Aspoň to tak vyzeralo.
V hlave mi hučalo a zbehli sa všetky negatívne myšlienky z môjho najhlbšieho podvedomia. Rakovina. Choroba. Utrpenie. Liečba. Chemoterapia. Vedľajšie účinky. Strata príjmu. Hypotéka. Láska môjho života… A stále dokola…
Pracujem pre detskú onkológiu druhý rok a tak viem viac, než ten, čo nevie. Vidím viac, než ten, čo nemal možnosť vidieť. Nie len strach a bolesť, práve naopak. Stretávam tam krásnych a úžasných ľudí. Láskavý a veselý personál, nádherné deti- bojovníkov, ktoré to väčšinou vyhrajú. Rodičov, ktorí sú nesmierne trpezliví, pokorní a vďační za každú návštevu. Ale…
Stále je to iné, ako keď s tým musíte bojovať aj doma.
A zrazu je to tu.
A ja neviem, kým som sa to stala. Vždy som pomáhala, odkedy vôbec som. Zdieľam problémy iných a vidím svetlo na konci tunela v ich príbehoch. Dokážem ich povzbudiť, poradiť, ponúknuť možnosti. A teraz? Keď ma potrebuje môj najmilovanejší a najbližší, zlyhávam. Nedokážem ho podporiť, povzbudiť. Neuveriteľná bolesť, ktorá mi preniká vnútrom, mi bráni kráčať spolu s ním a potiahnuť ho. No on ide. Ide aj bezo mňa a ešte ťahá on mňa.
Tak si tu sedím, píšem článok a na stôl padajú slzy ako hrachy. Sú tak veľké a ťažké, že nedokážu po lícach ani stiecť. Proste padajú…
Viem, že toto je len skúška. Desí ma však, že spoznávam svoju slabosť, za ktorú sa veľmi hanbím. Hanbím sa za to, že nedokážem ukryť slzy a strach. Hanbím sa za to, že nie som statočná a silná. Hanbím sa za to, že som ako na príťaž.
Verím ale, že to dáme. Lebo láska vraj zdolá všetko.
Ingrid podporuje výzvy
Auto pre Katku
Už je tu jar, a s ňou a výlety, návštevy príbuzných, kontroly u lekárov, ... no bez auta to nejde.
Prerábka kúpeľne
Milí darcovia, trpím sklerózou multiplex a môj zdravotný stav mi nedovoľuje pohodlne vojsť do vane. UPSVaR mi už niekoľo krát zamietol prerobenie kúpeľne, preto musím poprosiť Vás.