Náš prvý karneval
Od skorého rána sme sa nezastavili. Piekli sa koláčiky, chystali sme dobrôtky pre deti, chystali sme sálu, hudbu, ceny, súťaže, masky, chystal sa scenár, i réžia :-). Keďže sme nevedeli, koľko ľudí príde, pripravili sme sa na viac, pretože vždy je lepšie mať viac, ako málo. A my chceme každému dieťaťu rozjasniť očká.
Nuž, podarilo sa.
A ja som v eufórii. Pociťujem obrovskú radosť, šťastie, spokojnosť. Pretože pracujem tam, kde nás treba. Hovorím nás zámerne, pretože je to tímová práca, a aj keď jeden urobí viac ako iný, v konečnom dôsledku sa dopĺňame a výsledok vždy stojí za to.
Často počúvam vety, ako je to náročné, ako by to ten či onen nerobil… A ja netvrdím, že to je inak. Ale ja to robiť budem. Prečo?
Pretože sa stretávam s úžasnými ľuďmi. Pretože zažívam absolútne nové situácie.
Keď vidíte, ako matka nesie svoje zdravotne postihnuté dieťa na rukách, aby sa aj ono zapojilo do súťaží, keď vidíte jeho bezbranné telíčko v jej rukách, máte ako matka dvoch zdravých detí čo robiť, aby ste sa nerozplakali. A neviete dôvod – prečo… Ľutujem ju? Ľutujem to dieťa? Uvedomujem si, ako osud dokáže niekomu zariadiť život? Nakoniec slzy zadržím. Pretože viem, alebo tak nejako to cítim, že tá maminka má doma poklad. Veď keď malá princezná zdvihla konečne hlávku, mala na perách nádherný úsmev. Najkrajší. Najšťastnejší. A jej maminka? Hmmm… Ten úsmev je celkom určite jej.
Alebo chlapček s DMO. Naše krásne predčasniatko. Miluje svetlá, miluje farby. Keď mu zasvietim do očka foťákom, daruje mi na oplátku tak úžasný úsmev, aký vie venovať len malé dieťa. Malý čertík. A keď v tombole vyhral farebnú knižku, hneď po nej začal cápkať tou malou pästičkou.
A deti, ktoré radostne tancovali, džavotali, obháňali sa, praskali balóny…
Nádherný proces integrácie. Ako z knihy.
Všetky deti si boli rovné. Všetky, bez rozdielu sa zapojili do súťaží. Všetky do tomboly. Všetky si niesli domov koooopec nových hračiek. Všetkým sa maľovali na tvár obrázky, aké chceli- dobrými ľuďmi, ktorí sami ponúkli svoju pomoc. Len tak. Pre dobrý pocit. 
A ja ďakujem životu a Bohu, že mi bolo umožnené robiť túto prácu. A inú už robiť nechcem. Neviem, kam ma osud ešte zaveje, no viem, že prežívam jedny z najkrajších a najplnohodnotnejších chvíľ v živote.
Ingrid podporuje výzvy
Lukáško
Bez odvahy na reverz by tu nebol. Štebotavé slniečko na detskej onkológii. Bojovník, zlatíčko, anjelik – nie, nič z toho nie je prehnané. Choroba deťom nepatrí!
Darujme zdravie formou liečebno-rehabilitačného pobytu
Hendikep. Postihnutie. Choroba. Dlhodobá. Chronická. A niekedy poúrazová. Mali by sme urobiť všetko pre obnovu, alebo náhradu porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu. Pre nás – ľudí so zdravotným postihnutím – je rehabilitácia najdôležitejšia. Je to šanca, nádej, ale i tvrdá drina. Posun vpred.
chcev vediet ako sa stoji na vlasnich nozickach
ahoj volam sa sebastianko virag narodil som sa 16.4.2007 do vienka som si zo svoji narodenim priniesol zakernu a ojedinelu chorobu svalovu muskularnu atrofiu tipu1 je viac tipov ale ja mam tu najhorsu moje svali ma neposluchaju casom mi mozu odumierat a ja nebudem vediet dichat mam problemi aj zvipraznovanim a stravu mam odelenu no jednim slovom dos zle . Napriek tomu vsetkemu verim ze sa viliecim a budem mat sancu bit ako ine deti strasne bi som chcel hrat fudbal alebo aspon stat na mojich nohach verim ze sa mi to podari uz som toho vela prebojoval som silni bojovnik prosim pomostemi abi som sa dostal do adeli tam ma vsetko co chcem naucia a postavia na nozicki uz vela deticiek postavili dakujem