ĽudiaĽuďom.sk Blog

A so snami je to tak: nie je také
dôležité aby sa plnili, ale to aby ešte boli…
/ Milan Rúfus/
Začínam snívať perom. Budem sa snažiť vypracovať nejaké to čítanie. Letmí pohľad ako sa vecí majú.
Neradosť patrí k životu, prikrášľujeme si obraz svojho života podľa neurčitých hesiel a nepostrehneme prosté svieže skutočnosti. Koľko litrov sĺz musí ešte vyplakať ten čo trpí, kým sa  čierne spriatelí z bielym, ticho z hlukom. Niekedy sa máme chuť stočiť do maličkého klbka, nechcem odcudzovať svoju vlastnú fantáziu, väčšina toho čo kritizujem je skomolenina a dalo by sa pochybovať o tom či to niekto uzná. U koho hľadať kladnú či zápornú radu?

Bolo by krásne byť vo svojom milovanom dome, so všetkými dôverne známimi zvukmi, vôňami a snami. /Tak ako to bolo  keď som bola ešte malička a nemusela riešiť nijaké problémy./
Pod zavretými viečkami mi prebehnú dôverne známe predstavy, obloha nad hlavou, mesiac, hviezdy. Je to snáď z mojej strany pýcha keď cítim, že tieto nebeské telesá sú aj moje ako i iných bytosti na tomto svete. Kto by mi mohol vziať spomienky na to čo moje oči videli. Zaľúbený človek sa vznáša v oblakoch, no krátko potom zostúpi na zem a musí pokračovať nejakou cestou spolu. Kráčať pohodlne a spomínať na to čo bolo, aj to je riešenie. Múdry a opatrný by sa spýtal, či to stojí za to. Sebaklam je to azda najnebezpečnejšia zbraň, ktorú máme vo vlastných rukách.

Myseľ sa chce niekedy rozveseliť a akoby lietať si bez námahy a obáv, túžba je tak živá, takmer hmatateľná, ale po zobudení sme znova v realite. Duša niekedy už nevládze uniesť to čo by mala a telo je slabé. Musím vydržať kým telesná schránka sa pozbiera aby v nej mohla  prežívať a fungovať zdravá dušička. Som slabá ak priznám, že som zlyhala a padla celkom na dno aj keď sľub bol opačný?

Niektoré momenty, udalostí života sa opakujú, niet šanca na zmenu, bolesť ma pohlti, to sa nedá poprieť, ale prišiel čas zmeniť myslenie a zmieriť sa s tým čo prišlo. Nehľadať žiadne špekulácie alebo snažiť sa neustále niečo meniť podľa vlastnej predstavy. Veľakrát som zažila najväčšiu moru, ktorá narušila kľudnú rovnováhu mojej mysle, ale potom sa to akosi vyriešilo stačilo v tom zlom nájsť aj niečo dobré. Niektoré pocity ťažko vysvetliť, ako sa v mene sebaobrany a v pocite ohrozenia niečoho čo ani nie je tak, myseľ správa neadekvátne svojim zásadám. Ak príde úzkosť, začnem len dúfať, že to nebude dlho trvať a zasa sa ku mne vráti sila, že všetko sa dá, že ľudia nie sú zlý a dokážu aj pomáhať. Je toho veľa čo je krásne na tomto svete a to nám pomáha tešiť sa aj z maličkosti. Tešiť sa ako nám rastú detičky, všetko je prirodzené a samozrejme správne. Žiadam snáď veľa ak chcem aby moje deti mali viac ako som mala ja? Myslím, že každý to chce, aby sa jeho deti mali lepšie.
Chcem sa zmieriť zo všetkým, bez akýchkoľvek výčitiek, myslieť, že na všetko je dôvod čo sa udeje a posunie ma to vpred. Nechcem cúvať, nemá to význam.