ĽudiaĽuďom.sk Blog

Zvoní mi mobil. Na displeji vidím jej meno. O dva roky staršia kamarátka, ktorá mi vždy pomôže, poradí, pretože sa dokonale orientuje v účtovníctve, ekonómii, dokáže zdvihnúť telefón a vybaviť aj neviem čo… Robíme spolu s kozmetikou, posielala som jej na účet peniaze, tak mi ide povedať, že už ich má.

Zdvihnem hovor a po krátkom úvode s pozdravom a otázkou, ako sa máme, mi skutočne potvrdí, že peniažky došli a že je všetko v poriadku. A dodáva, že by sa chcela so mnou stretnúť, že má čas.

Samozrejme ma to veľmi potešilo, pretože sme spolu málo, každý má predsa nejaké tie povinnosti a niekedy sa zosynchronizovať je priam nemožné.

Dohodli sme si ďalší deň po telefonáte a tešila som sa, že zas prehodíme pár slov pri kávičke, pričom ona ako veľmi akčná osoba mi ponúkne nejakú prácu popri všetkom, čo mám.

Prišla.

Upravená ako vždy, pekná, aj keď trochu vážna. Nie veľmi, len taký tieň v tvári, ako keď je človek unavený. Nepripisovala som tomu žiadny význam, veľa pracuje, stále je aktívna, na únavu má právo predsa každý a nakoniec, usmiala sa na mňa tak, ako vždy. Urobím kávu, veď porozprávame sa, keď si sadneme.

Vôňa kávy sa niesla bytom, deti spali, mali sme chvíľu božský pokoj. Prešli sme do obývačky, posadila sa, ja som jej ešte ponúkla vodu, ale odmietla.

,,Sadni si” vyzvala ma a venovala mi pohľad do očí. Spýtavo som sa na ňu pozrela.

Trvala na svojom: ,,Sadni si”.

Usmiala som sa a hlavou mi preblesklo, čo mi tento môj nezmar ide ponúknuť? Akú prácu, zas? Viete, ona je presne ten typ, že ak sa jej niečo nepodarí, alebo nejde tak, ako by malo, ju to nezloží. Skúša stále s energiou jej vlastnou. Ja neviem, kde sa tá žena dobíja :-). A nikdy na mňa nezabudne, lebo vie, že aj my bojujeme, rátame, či bude na hypotéku, úver, alebo radšej deťom na mlieko. Nikdy ma neobišla. A ani teraz.

Mám ju rada, pretože sa poznáme už roky a nikdy mi nepodkopla nohy. Neohovára iných, vždy ma poteší a uteší ak treba. Vždy som vedela, že ju tu mám bez ohľadu na to, či sa vidíme po pol roku, alebo po mesiaci. Vlastne… pomohla aj iným, komukoľvek, kto ju o pomoc požiadal, aj ak bol cudzí. Vždy urobila maximum. Vždy. A nikdy ju nič neotravovalo bez ohľadu na to, čo všetko mala rozbehnuté, rozrobené…

Vždy som obdivovala, takzvane ,,žrala”, jej znalosti ohľadom áut. Dokonca si vie čo to sama aj opraviť, aj žiarovku vymeniť, aj olej doliať :-).

Sadla som si. Spýtavo s jemným úsmevom som sa na ňu pozerala, očakávajúc pracovnú ponuku.

,,Potrebujem brigádu”, povedala.

Neviem, ako som sa zatvárila, no asi som vyvalila oči z jamiek.

,,Fú… no pospytujem sa známych, aj vo svojej práci, ale tam odmietli aj mňa, ale za pokus nedám nič”, povedala som jej s vedomím, že urobím maximum pre ňu tak, ako bola ochotná vždy aj ona. Spýtavý pohľad mi ale z tváre nemizol, nešlo mi do hlavy, že práve ona mňa žiada o pomoc…A ešte týkajúcu sa práce.

Pokračovala: ,,Vieš, mám hypotéku, úvery, teraz je to trochu s peniazmi slabšie, venujem sa tomu, čo stále, ale nejde to veľmi, tak by som potrebovala mať ešte niečo, kde by som mohla prísť, odrobiť, aby som zvládala splácať.”

,,Jasné, pomôžem ti, porozmýšľam, mám kamarátky čo robia v obchodných reťazcoch…”, odpovedala som jej.

Pozrela sa na mňa a povedala: ,,Nezľakni sa. Niečo ti poviem, ale nezľakni sa, je to v pohode, hlavne kľud.”

Pokračovala: ,,Mám nádor. Na prsníku. Už chodím na chemoterapiu.”

Mimika mojej tváre musela vyzerať čudne, lebo ma chytila za nohu a povedala ,,Neboj sa, ja nezomriem. Hlavne kľud.”

Oči sa mi zaliali slzami. Objala som ju a to už sme plakali obe.

Prišli moje otázky. Ako? Kde? Odkedy?

V skratke: nádor na prsníku 6x8cm. Tri mesiace, ako narástol. Kolotoč vyšetrení, lekárove slová, že sa môže poďakovať antikoncepcii, že prečo neprišla skôr, pričom pravidelné prehliadky absolvuje, že sa nádor musí operovať, ale treba ho zmenšiť, že je ohraničený, že treba chodiť na chemoterapiu…

Prichádza o vlasy.

Ale dnes bola pekná, nebolo vidieť nič. To, že keď si dá na plece kabelku, ktorá jej pricvikne vlasy a tie tam zostanú… To vie len ona.

Na túto vetu o kabelke a vlasoch som hlúpo zareagovala otázkou: ,,Bože, vieš čo to musí byť, keď ti takto vypadnú vlasy?”

Odpovedala: ,,Viem, Inga. Práveže viem, čo to je, ver tomu”.

Ospravedlnila som sa jej, ale zasmiali sme sa na tom. Cez slzy, ale zasmiali.

Riešili sme parochňu, aj šatku… Aj ostrihanie ihneď, načo čakať na to, kedy vzniknú na hlave mapy?

Cena parochní sa pohybuje od 70-600Eur. Závisí od typu, veľkosti hlavy, dĺžky vlasov na parochni, kvality… Zdravotná poisťovňa preplatí do 30,-Eur.

Ja chcem, aby moje Slniečko bolo pekné. Aby mala na hlave niečo, čo nebude pichať, tlačiť, bolieť, odstávať, niečo, čo jej vietor neodfúkne. Lebo si to zaslúži.

Nemá peniaze ani na platenie hypoték. A aj keď má pekne naplánované, kedy jej bude po chemoterapii zle, kedy bude nepoužiteľná a kedy zvládne pracovať, chcem jej pomôcť a vyzbierať peniaze na parochňu. Na jej nový imidž. Aby jej vydržal, až kým nevyzdravie.

Lebo ona vyzdravie.

Povedala mi to, aj keď odchádzala.

,,Inga… ale ja neumriem… A neboj sa. Hlavne kľud”.

Viem to. Viem.