Nemáme právo súdiť človeka, ak sme nekráčali v jeho topánkach
Odmietam spomínať na blízkych zosnulých práve 2. novembra, lebo vtedy to robia všetci. Odmietam mať dovolenku len cez letné prázdniny, lebo vtedy ju čerpajú všetci ostatní. Odmietam sa vydať a mať deti len preto, že už mám na to vek. Odmietam sa podvoliť zaužívaným zvyklostiam, aby moje okolie spokojne pokyvovalo hlavou, že nevybočujem z radu. Nechcem. Odmietam. Búrim sa. Rebelujem. Taká planá dcéra, ktorá si ide po svojom a nerobí to, čo sa patrí. Snažia sa ma napraviť, stiahnuť späť na správnu cestu. Poučujú, vysvetľujú a odsudzujú… Ale “nemá právo ma súdiť ten, kto nekráčal v mojich topánkach”, hovorieva moja priateľka – a ja jej dávam za pravdu.
My ľudia sme čudní. Robíme to, čo sa sluší a patrí a odkladáme veci, ktoré by sme chceli zažiť. Na neurčito. Na čas, keď splatíme hypotéku, keď deti odrastú, keď budeme mať našetrených dosť peňazí… Akosi samozrejme rátame s tým, že ten čas isto raz príde.
Lenže život sa vie zvrtnúť behom pár minút.
A my zrazu zistíme, že sme ten správny čas prepásli. Deti sú dospelé, hypotéka splatená… a manželstvo rozvedené. Koniec. A kde je tá spoločná dovolenka, čo sme si sľubovali, že raz…?
Dosť! Ja už nechcem odsúvať veci, ktoré ma tešia „na neskôr“. Nechcem čakať na to, kým príde „ten správny čas“. Ten je tu a teraz! Zajtrajšok nemusí byť.
Môj zoznam aktivít Toto chcem raz zažiť je veľmi dlhý. Je čas začať z neho škrtať absolvované položky. Dlhé roky som si napríklad hovorila, že raz, keď budem veľká, naučím sa posunkový jazyk. Príležitostí učiť sa ho v mojom živote už zopár bolo, no vždy som posunkovanie odložila na neskôr, dôvod som si vždy našla – až keď bude ten správny čas. Konečne som sa odhodlala. Zatiaľ viem síce len základy, ale spravila som prvý krok. A za ním príde druhý.
A moje okolie ma neprekvapilo. Reagovalo presne tak, ako som čakala: „Načo ti to bude? Nemáš ako inak zabiť dovolenku? Venuj sa niečomu zmysluplnejšiemu…“ Ha, ale veď presne to je ono! Robiť to, po čom túžim, má pre mňa zmysel. Je to taká radosť, že ten pocit chcem zažiť zas. A potom ešte. :)
Veľa a rada čítam. A je to až neuveriteľné, že v poslednej dobe, nech čítam web, životopisnú knihu alebo blog od mamy, ktorá nechce byť mamou, texty mi hovoria to isté – rob to, čo chceš, venuj sa tomu, čo ťa baví.
A ja sa usmievam, lebo si môžem v duchu povedať, že presne to robím.
Daniela Lališová podporuje výzvy
Prosím, pomôžte inv. dôchodkyni s malými vnúčatami vyriešiť pretekajúcu žumpu do pivnice
Prosím dobrých ľudí o finančnú pomoc na zakúpenie septiku, obsah žumpy preteká do pivnice a kotolne. V obci nieje kanalizácia. Ak by zostali peniažky, použila by som ich na kúpu novej postele.
Prístav nádeje - TRÉNINGOVÉ CENTRUM PRE HENDIKEPOVANÝCH
Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.
India - kto sú daliti?
Priatelia :) Vašu pomoc potrebujem, aby som sám mohol pomáhať. Cez projekt Misia India sa chystám cez leto do Indie do oblasti Manvi, kde budem robiť všemožné práce, ale predovšetkým pomáhať na stavbe školy pre deti, doučovať decká a samozrejme sa s nimi hrať a tvoriť im kreatívne poobedia :)