Nevšímaví náhliaci sa sebci
Dnes ráno som sa opäť raz presvedčila, akí sme nevšímaví voči hendikepovaným spoluobčanom… a vlastne aj voči sebe navzájom. Na chodníku pred prechodom pre chodcov stál mladý pán – nevidiaci – s bielou paličkou v ruke. Autá prúdili jedno za druhým, ale ani jeden vodič nezastavil, aby ho nechal prejsť na druhú stranu. Pán sa chcel dostať na električkovú zastávku a do práce. Stretávam ho často. Pracuje v susednej ulici ako ja, stretávame sa na obede v blízkej reštaurácii.
Sedela som v električke a cez okno pozorovala túto situáciu. Autá prúdili a on tam len tak stál a čakal, kedy započuje, že vodiči svoje tátoše zastavili a dovolia mu prejsť. Žiadny nestúpil na brzdu, nikto nebol ten prvý slušný, ktorého by ďalší šoféri nasledovali. NIKTO.
Až sa vedľa nevidiaceho pána postavila mladá slečna. Aj ona najskôr čakala. Keď žiadne auto nezastalo, spravila prvý krok a vstúpila na vozovku. Mohla si to dovoliť. Videla, ako ďaleko autá sú a či stihnú ubrzdiť. Mohla pohľadom odhadnúť, či to môže spraviť. Pán také šťastie nemá, on totiž NEVIDÍ. On musí čakať na prvého slušného vodiča. A asi čakáva dlho…
Ale aj preto má bielu paličku, aby sme my vedeli, že máme byť voči nemu ohľaduplní, pretože mu zrak neslúži a nemôže sa tak jednoducho orientovať a pohybovať ako my zdraví. Ale robíme sa, že nevidíme, prehliadame, ignorujeme… A prečo? Pre pár minút, o ktoré prídeme skôr do práce či domov alebo preto, že sa nám nechce brzdiť a potom znovu rozbiehať? Kam sa tak ponáhľame? Kam sa ženieme? Kam utekáme?
Neutekáme náhodou pred ľudskosťou?
Daniela Lališová podporuje výzvy
Darujme zdravie formou liečebno-rehabilitačného pobytu
Hendikep. Postihnutie. Choroba. Dlhodobá. Chronická. A niekedy poúrazová. Mali by sme urobiť všetko pre obnovu, alebo náhradu porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu. Pre nás – ľudí so zdravotným postihnutím – je rehabilitácia najdôležitejšia. Je to šanca, nádej, ale i tvrdá drina. Posun vpred.
...Sama so štyrmi deťmi
Volám sa Anka, mám 37 rokov, som na rodičovskej dovolenke a okrem Vás, ľudí s dobrým srdcom, nemám nikoho kto by mi pomohol.
Denné centrum SVETIELKO POMOCI
Vytvorenie Denného centra SVETIELKA POMOCI, ktoré bude rodinám s onkologicky chorými deťmi, s nevyliečiteľne chorými deťmi a rodinám po strate dieťaťa poskytovať pomoc psychológa a sociálneho pracovníka.