Nočné záhadné dobrodružstvo

Bábika Tulinka a macko Maxi sa poznali z veľkého hračkárstva, v ktorom sedeli celý deň na policiach. Netrpezlivo čakali, ktoré deti si ich vyberú za kamarátov, kým jedného dňa neprišla malá Ela. Konečne si ich niekto odniesol domov. V detskej izbičke sa im veľmi páčilo. Stali sa nerozlučnými kamarátmi. Rýchlo sa zoznámili so všetkými hračkami v Elinej izbičke. S malými koníkmi, mackami, bábikami, kockami, autíčkami, psíkmi aj robotmi. Ela mala veľa hračiek a o všetky sa pekne starala. Ale len macko Maxi a bábika Tulinka s ňou mohli spať v postieľke.

Raz večer, keď sa po dlhom dni konečne uložili, macko Maxi nemohol zaspať. Najprv sa mu zdalo, že počuje pod posteľou nejaké hlasy. Ela sa prudko otočila v posteli a Maxi náhle vypadol z postele! Ocitol sa celkom sám na zemi pod posteľou. Všade tma a ticho. Naháňalo mu to hrôzu. Rýchlo sa postavil: „Musím sa rýchlo dostať naspäť!“ Lenže ako? Posteľ bola vysoko. Sám to nezvládne.

„Tulinka, spíš?“ zašepkal do tmy.

Ticho.

„Tulinkááá,“ tentoraz takmer kričal. „Tulinka, Tulinka!“

„Čo je, čo nespíš?“ ozval sa rozospatý hlas.

„Spadol som z postele, musíš mi pomôcť!“

„Čože?“ to sa už Tulinka nakláňala z postele, „nevidím ťa.“

„Tu som, pod tebou. Skús mi podať ruku a vytiahneš ma hore. Skúsim sa postaviť na škatuľu so šatami pre bábiky, ktorú Ela nechala pri posteli.“

Po dlhej chvíli konečne chytil Tulinku za ruku. Bábika ťahala zo všetkých síl, ale márne. „Skúsim to ešte raz.“

Rachot!

Najprv nevedeli, čo sa stalo. Macíka hrozne čosi tlačilo na brušku. Rýchlo si uvedomil, že na ňom leží Tulinka. Obaja skončili na zemi pod posteľou.

Čo teraz?

„Ach Maxík, mám strach,“ povedala Tulinka a chytila ho za ruku.

„Neboj sa, počkáme do rána. Ela si všimne, že nie sme v posteli.“

„A čo budeme …,“ Tulinka nestihla dokončiť, lebo okolo nej niečo prebehlo.

Obidvoch striaslo od strachu. Čo to len bolo? A nepočuli aj nejaké hlasy?

„Zdá sa, že je niečo pod posteľou,“ šepla Tulinka, „poďme sa pozrieť.“

„Nie, zostaňme tu,“ zašepkal prosebne Maxík. Lenže vedel, že Tulinka je už rozhodnutá zistiť, kto vystrája v Elinej izbičke neskoro v noci. Vzdychol si, sklonil hlavu a nasledoval Tulinku.

Pod posteľou bola tma.

Iba v rohu prenikal malinký pásik svetielka. Opatrne kráčali za svetlom. Keď prišli nakoniec, zbadali, že svetlo preniká cez otvorené drevené dvere. Doteraz si ich nikdy nevšimli.

„Koľko minút? Desať? Mala si to stopnúť. Nie, ešte to nie je hotové. A ty, choď rýchlo po ďalšie krabičky. Bubi, nejedz tú čokoládu!“

Maxík a Tulinka pristúpili bližšie a neveriacky hľadeli dnu. Uvideli dvadsať myšiek ako pobehujú po veľkej miestnosti. Jedna z nich mala na sebe veľkú bielu čapicu a v rukách varechu. Všetky mali na sebe farebné zástery. Až teraz si všimli malé ozdobné koláčiky na stoloch. Perníky, srdiečka, ozdobné červené kocočky a vianočné hviezdičky. Niektoré myšky miešali cesto v hrncoch. Iné vykrajovali koláčiky z cesta, ďalšie ich ukladali na plech. Tie najmenšie umývali a utierali drobunký riad. Jedna ich zazrela. Vypadol jej sklenený pohár z ruky. Urobil poriadny rámus!

Zostali nehybne stáť. Malá myška ukazovala na dvoch zvedavých votrelcov. Chvíľu bolo ticho.

„Prepáčte! Nechceli sme vás vyrušiť,“ ozvala sa Tulinka, „počuli sme ruch.“

„Kto nechal otvorené dvere?!“ opýtala sa myš s bielou čapicou.

„Ja“, nesmelo odpovedala najmenšia myška, ktorej spadol pohár na zem. Smutne sklopila oči.

„My sme naozaj nechceli spôsobiť žiadne starosti. Fíha, krajšie koláčiky som ešte nevidela. To je skvelé!“ dodala rýchlo Tulinka.

„Áno, vitajte v Evelinkinej cukrárni. Pečieme koláče pre celé rozprávkovo. Aj pre kráľa a kráľovnú,“ pyšne odvetila myška. Narovnala si bielu čapicu a ukázala na nápis. Na čiapke mala vyšité „Evelínka“. „Keď ste už tu, poďte ďalej. Ostatní, šup do práce. Vianoce sú už za pár dní!“

Maxík a Tulinka ochutnali všetky koláčiky. Od Evelinky zistili, že si pred siedmimi rokmi otvorila cukráreň priamo na pri vstupe na čarovnú lúku v čarovnom lese. Na jej konci sa nachádza hradné mestečko, v ktorom vládne Šípková Ruženka s princom.

Posedenie v cukrárni bolo príjemné. Myšky si malých priateľov hneď obľúbili. Dostali od nich dokonca aj pozvanie na ďalšiu návštevu. Už sa chystali na odchod, keď sa z rohu ozval bolestivý krik.

„Auu, auu. Moje bruško. Moje bruško.“

Hovorila som ti, že nemáš jesť toľko sladkostí,“ povedala Evelína a pristúpila k myšiakovi. Zvíjal sa na zemi a chytal sa za bruško. Po tvári mu stekali slzy ako hrachy.

„Čo mu je?“ opýtal sa Maxík.

„Zjedol veľa čokolády a cukríkov. Teraz ho bolí bruško. Varovala som ho, ale nechcel ma poslúchnuť. Poď, spravím Ti liečivý čajík,“ navrhla Evelínka. Už bola na myšiaka milšia. Sľúbil jej, že nabudúce si dá pozor a nezje všetky sladkosti naraz.

Maxík a Tulinka dostali od myšiek balíčky s dobrotami. Veľmi sa tešili, že majú nových kamarátov. Koláčiky starostlivo uložili do skrýše. Zajtra sa s nimi podelia s hračkami v izbičke. Urobia im radosť. A nebude ich bolieť bruško ako keby zjedli všetko sami.


Alena Predacova venuje túto rozprávku pre

Image 100

Spríjemnime deťom ťažké chvíle v nemocnici

Dostať sa ako pacient na onkológiu, je jedna z najhorších budúcnosti. Tí, ktorí ste nikdy neprekročili prah tohto oddelenia netušíte aký je to pocit. Pocit strachu i odhodlania, nádeje i beznádeje, viery i odovzdania. O to ťažšia je situácia ak ide o deti. Lekári, sestričky a vlastne celý personál urobia možné aj nemožné, aby ich malý bojovníci mali budúcnosť. Aby sa vrátili ku kamarátom, šanteniu, k radostiam , k láskam.

Podporiť výzvu

Image 51

Terapie pre Filipka

Detský autizmus nám kompletne zmenil život. Ten Filipkov sa však vďaka terapiám začína meniť k lepšiemu....

Podporiť výzvu

Image 28

Damiánkov sen

Damiánko sa narodil so vzácnou diagnózou downov syndróm.......

Podporiť výzvu

Image 20

Pomoc pre Tomáška a jeho rodinu

Pomôžte nám prosím, aby sme zvládli náročnú situáciu pri Tomáškovom zdravotnom stave....

Podporiť výzvu