ĽudiaĽuďom.sk Blog

V  domčeku v malej dedine blízko mestečka bývali otecko a mamička a tí mali dcérku. Otecko aj mamička od rána do mrku ťažko pracovali na poli. No a keď prišli večer domov, miesto zaslúženého odpočinku ich doma vítal neporiadok. Pretože dievčatko bolo veľmi neporiadne a svojím rodičom v ničom nepomáhalo. Stále robilo napriek a všetko, o čo ju mamka s oteckom požiadali, robilo naopak.

„Čo si len počneme? Teraz ešte vládzeme, ale čo potom, keď zostarneme? Kto sa o nás postará?“ neraz horekovala mamka.

„A o ňu? Kto sa postará o ňu?“ mal starosti otecko. Pretože to boli dobrí rodičia a záležalo im na ich dcérke. No tej nebolo rady ani pomoci. Nepomáhal krik ani prosby. A dievčatko nielen že nepomáhalo a bolo neporiadne, ale ešte aj odvrkovalo a bolo drzé.

„Ja vás nepotrebujem. Odsťahujem sa niekde inde,“ vyhrážalo sa dievčatko.

A keď nedosiahlo to, čo chcelo, schytilo prvé, čo malo po ruke a šmar to o zem. Alebo kopalo od zlosti do hračiek.

„Kde sa  v nej tá zlosť len berie?“ chytala sa za hlavu mamka.

„Keď ju chytím tak …,“ vyhrážal sa otecko. Ale nikdy dievčatku neublížil, pretože napriek všetkému ho mal veľmi rád.

No jedného večera sa malo všetko zmeniť. Dievčatko tak ako obyčajne po večeri trucovalo, lebo chcelo ešte rozprávku, potom si zase nechcelo umyť zuby a ísť spať. Nakoniec po dlhom boji sa predsa mamke podarilo dcérku uspať.

„Ach jaj. Som taká uťahaná. No musím ísť ešte umyť riady,“ povzdychla si mamka, pohladila dievčatko, ktoré už pokojne spalo a pobozkala ho na čelo. Potom sa ešte raz pozrela na dcérku a usmiala sa na ňu.

„Kiež by si vedela, ako ťa s oteckom ľúbime,“ s týmito slovami sa mamka zdvihla z postele a zišla do kuchyne.

 

A dievčatku sa sníval sen.

Ako tak sladko spalo, zrazu ju zo sna vytrhol hluk. Otvorilo oči a prudko sa posadilo. V šere uvidelo niečo lietajúce a nahlas sa smejúce.

„Hihihi hahaha.“

Dievčatko si pretrelo oči a čo nevidí? Dievča sediace na metle a lietajúce krížom krážom po izbe.

„Kto… ktosi?“ zajakalo sa dievčatko.

„Tvoja nová kamarátka,“ a dievča koncom metly zvalilo vázu s lúčnymi kvetmi, ktorá spadla zo skrinky na zem a s hrmotom sa rozbila.

„Tichšie lebo zobudíš rodičov,“ preľaklo sa dievčatko.

„Neboj, už tvrdo spia. Sú takí unavení, že ich nezobudí ani výstrel z dela.“

„Kto si?“ zopakovalo otázku dievčatko.

„Som malá bosorka,“ predstavilo sa dievča na metle.

V tom cez pootvorené okno do izby vplával mesačný svit a v jeho svetle zrazu stálo ďalšie dievča. Bolo celé odeté v nádherných bielych šatách s venčekom z púpav vo vlasoch. Uklonilo sa dievčatku a predstavilo sa;

„Som malá víla.“

Dievčatko sa s otvorenými ústami pozrelo na stále poletujúcu malú bosorku. Malá bosorka mala na sebe dotrhané špinavé handry i jej tvár bola akoby od sadzí. Dievčatko sa vrátilo pohľadom  k malej víle.

„Čo tu vlastne chcete?“ opýtalo sa prísne.

„Prišli sme ti ponúknuť naše priateľstvo,“ odpovedala milo malá víla zatiaľ čo malá bosorka ďalej rozbíjala, čo jej prišlo do cesty.

„Keď sa budeš kamarátiť so mnou, nebudeš musieť nič robiť. Iba sa hrať a robiť neplechu. Proste robiť to, čo ťa napadne hihihi,“ skríkla malá bosorka v letku.

„A čo ty?“ otočilo sa dievčatko opäť na malú vílu.

„Ja som naučená najprv si splniť povinnosti a tak sa zabávať,“ usmiala sa malá víla na dievčatko.

„Keď pôjdeš so mnou, ukážem ti môj domček. Môžeš v ňom bývať a môžeš si v ňom robiť, čo len chceš hahaha,“ lákala dievčatko malá bosorka.

„Mňa žiadne povinnosti nezaujímajú. Budem sa kamarátiť s malou bosorkou,“ odvrklo dievčatko smerom k malej víle a už sa aj štveralo na metlu za chrbát malej bosorky.

„Juchuchú,“ hlasne sa zasmiala malá bosorka a vyletela aj s dievčatkom von oknom smerom k lesu.

Leteli nocou a dievčatku sa to veľmi páčilo. Vietor ju hladil po lícach, čechral jej vlasy, akoby ju hladkal. Vtedy si spomenula na rodičov. Aj oni ju takto hladili. Dievčatko ale okamžite zapudilo myšlienku na nich. Malá bosorka sem tam urobila kotúľ vo vzduchu a dievčatko len že nespadlo. A celú cestu sa chichúňala.

Konečne dorazili k domčeku malej bosorky. No ak sa to teda dalo nazvať domčekom. Bola to taká pozliepaná chatrč na pokrivenej stračej nohe, ktorá vyzerala, že sa čo chvíľu pod váhou chatrče zlomí. Úplne sa hodila k malej bosorke.

„Hm, tak toto je tvoj domček?“ povedalo dievčatko nesmelo. “A nespadne na nás?“

„Neboj, držia ho po kope moje kúzla. Poď, ideme dnu,“ a vleteli do domčeka oknom, z ktorého visela jedna okenica a druhá tam nebola vôbec.

Vo vnútri bol hrozný neporiadok, čo samozrejme dievčatku vyhovovalo, pretože samo nerado upratovalo. No bol tam aj akýsi divný zápach, ktorý u nich doma nebol. Pochádzal zo zvyškov jedál, ktoré sa povaľovali po celej chatrči.

„Poďme sa nejako hrať,“ navrhlo dievčatko.

„Dobre. Poznám jednu skvelú hru. Budeme si robiť zle.“ a už aj malá bosorka priletela k dievčatku a zakmásala ho za vlasy.

„Prestaň, to bolí!“ zafňukalo dievčatko.

Ale malá bosorka ani počuť. Dorážala na dievčatko s každej strany a tu a tam ju štipla, potom zaťahala za ucho.

„Neprestanem, pretože ma to veľmi baví chichichi,“ odpovedala malá bosorka, keď ju dievčatko prosilo, aby ju nechala. No nakoniec ju to predsa zunovalo a lietala len tak hore dole po chatrči.

„Som hladná,“ sťažovalo sa dievčatko.

„Tak si predsa niečo zober,“ odvrkla jej malá bosorka.

„Ale veď tu nič nie je.“

„Tak si niečo vyčaruj.“

„Ja neviem čarovať.“

„To je tvoj problém. Povedala som ti, že si môžeš robiť čo chceš. Ale nie, že ja budem robiť niečo za teba. Ešte že čo,“ bosorka už bola z dievčatka unudená.

Dievčatko bolo zvyknuté, že doma otvorilo chladničku a vzalo si, načo malo chuť. No i tak stále hundralo, že v chladničke nič nie je. A teraz prvýkrát v živote pocítilo ozajstný hlad.  Nakoniec ani taký neporiadok doma nemalo, pretože po nej mamka s ockom stále poupratovali.

„Chcem ísť domov,“  prosilo dievčatko malú bosorku.

„To určite. Si moja kamarátka a tak tu so mnou zostaneš. Naveky!“

„Naveky?“ preľaklo sa dievčatko a rozplakalo sa.

„Ach, s tebou je ale zábava. Čakala som od teba viac, keď máš tak rada neporiadok,“ lietala malá bosorka ďalej nezmyselne po izbe. No nakoniec sa unavila a tak ako bola zaspala na metle a krúžila stále dookola.

Dievčatko ju chvíľu pozorovalo, či sa malá bosorka neprebudí. No malá bosorka na metle tvrdo spala.

-Teraz mám skvelú príležitosť na útek,- pomyslelo si dievčatko, vyzulo si topánočky, aby nimi neklopkalo na drevenej dlážke a potichu  vyšlo z domčeka, či vlastne chatrče.

-Kadiaľ teraz?- poobzeralo sa okolo seba.- Musím ísť cez les,-  obulo si topánočky a rozbehlo sa priamo do lesa. Utekalo, čo jej sily stačili, lebo sa bálo, že sa malá bosorka zobudí a na metle by ju čoskoro dohonila.

Zrazu pribehlo na lúku plnú krásnych kvetov. V jej strede sedela malá víla a plietla si venček.

Keď k nej dievčatko pribehlo, zdvihla hlavu.

„Ahoj. Vyzeráš akosi vyľakane. Môžem ti nejako pomôcť?“ ponúkla sa malá víla.

„Mohla by si mi ukázať cestu domov, prosím?“ poprosilo malú vílu dievčatko.

„Samozrejme,“ malá víla sa postavila a chytila dievčatko za ruku.

“Poď!“

Ako tak  ruka v ruke kráčali lesom, dievčatko nabralo odvahu a opýtalo sa:

„Ty sa na mňa nehneváš?“

„Prečo by som sa mala, priatelia si predsa majú odpúšťať,“ odpovedala malá víla a usmiala sa na dievčatko.

„A nebojíš sa, že nás malá bosorka dohoní?“

„ Tá nám neublíži. Nakoniec aj ja poznám nejaké kúzla.“

No žiadnych kúziel nebolo treba. Dievčatko s malou vílou pokojne došli až ku jej domčeku a po malej bosorke nebolo ani chýru, ani slychu. Asi ďalej lietala v spánku po svojej chatrči. Potichu vošli do izbietky dievčatka.

„Som veľmi unavená,“ zazívalo dievčatko.

„Tak sa poriadne vyspi, mala si ťažkú noc,“ povedala jej malá víla.

„Ešte ma prídeš navštíviť?“ opýtalo sa dievčatko malej víly už zalezené pod perinou vo svojej postieľke.

„Samozrejme. Hneď zajtra. Ale teraz už spi,“ malá víla pohladila dievčatko po líci. Ale to už dievčatko nevnímalo, lebo len čo si ľahlo, ihneď zaspalo. Malá víla sa na neho ešte raz usmiala a potom sa rozplynula v prvých ranných lúčoch.

Ráno, keď rodičia vstali, mamka opatrne nazrela do izby dievčatka. No na mamkine prekvapenie posteľ bola prázdna. Ešte sa totiž nestalo aby dievčatko vstalo skôr ako jej rodičia. Mamka rýchlo šla do kuchyne. Na stole boli pripravené raňajky a dievčatko odkladalo riady, ktoré mamka večer poumývala. Hneď za mamkou vošiel do kuchyne aj ocko.

„Dobré ráno mamka, dobré ráno ocko,“ pekne poprialo dievčatko.

Ocko s mamkou sa nezmohli ani na slovo.

„Chcela by som vám povedať, že ma mrzí všetko čo som vám povystrájala. A že už to nebudem robiť,“ zahanbene povedalo dievčatko.

„No to už si nám niekoľko ráz sľubovala,“ povedal otecko. No mamka podišla k dievčatku a z láskou ho objala. A pridal sa k nim aj otecko.

Dievčatko už naozaj veľakrát sľubovalo, že sa polepší, lenže tento krát slovo aj dodržalo.

 

      Marián Dyno Burič

                                                                                                         Obrázok nakreslila Alžbetka Králová