ĽudiaĽuďom.sk Blog

Keď som nastúpila do prvého ročníka vysokej školy ani som netušila, kam ma „vietor zaveje“. Nemala som síce potuchy o tom, o čom je sociálne zabezpečenie, sociálna politika ani o tom, čo všetko spadá pod sociálnu prácu s rodinou, či aké pravidlá „panujú“ v sociálnom poradenstve.

Keď však študenti z o rok vyššieho ročníka na mojej škole zakladali Centrum dobrovoľníctva a robili prvý nábor, bola som tam. Zbierala všetky tie informácie poukazujúce na  to, čo je úlohou dobrovoľníka, čo všetko môže urobiť, ako to bude prebiehať a komu dokáže pomôcť.

Význam pre študenta, budúceho profesionála v sociálnej oblasti, som už vtedy videla a aj naďalej vidím v ľahšej adaptácii na povolanie, za prostriedok svojej profesionalizácie.

Nechápala som, prečo toto privilégium neprivítali všetci moji spolužiaci, ostatní študenti. Prečo si nechali ujsť príležitosť „pracovať s chybami“. Lebo povedzme si úprimne, začiatky boli ťažké a chybovosť z časti očakávaná. Toto by mi v reálnom zamestnaní žiadny zamestnávateľ netoleroval. Nerozumela som tomu, prečo sa ostatní nechcú učiť. Keď môžu.

Až neskôr, oveľa neskôr som si uvedomila, že dobrovoľníctvo je založené na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí. A ja som vďačná za to, ako som sa v tom čase rozhodla.

Pôsobila som v niekoľkých mimovládnych organizáciách. Mala som možnosť pomáhať seniorom v domovoch dôchodcov, ťažko zdravotne postihnutým, nepočujúcim, nevidiacim i deťom s autizmom.  Dokonca som ako dobrovoľníčka pracovala aj ako administratívny pracovník na Mestskom úrade na oddelení sociálnych vecí, ale aj s deťmi z detských domovov.

Dalo mi to veľa. A nielen do profesijného života. Začala som spoznávať samú seba, vedela som povedať, čo sa mi páči a čo už nie, stávala som sa zodpovednejšou, vnímavejšou. Tých päť rokov dobrovoľníckej práce ma utvrdilo v tom, že som pre svoj život urobila to najlepšie, čo som v tom čase urobiť mohla.

Viem, čo máte teraz na jazyku a čo chcete povedať. Že robiť zadarmo je síce pekné, ale účty vám to nezaplatí. Nebudem vám to vyvracať, pretože je to tak. Dobrovoľníctvo skutočne znamená pracovať dobrovoľne a zároveň bez nároku na mzdu či honorár. No už vtedy som vedela, že „kto chce, hľadá spôsoby, kto nie, hľadá dôvody.“

Ja som si vybrala prvú možnosť. Lebo počas štúdia som sa osamostatnila od rodiny. Lebo som si tie účty platiť musela. Lebo… Mala som tri brigády, do podnájmu som sa vracala desať minút pred polnocou. Vyčerpaná, unavená, ale neraz šťastná a naplnená. Lebo ten pocit, keď sa vám dieťa zavesí okolo krku a povie „ďakujem, že ma ľúbiš“, keď vám babička rozkladá na posteľ fotografie celej svojej obrovskej rodiny a cez slzy rozpráva svoj životný príbeh, o  ktorý sa nikto z tej jej obrovskej rodiny už nezaujíma, potom vás objíme a pošepne tú čarovnú vetu „ďakujem, že ste si ma vypočula, že ste mi dala svoj čas“… Ten pocit by vám aj tak v žiadnej práci nedokázali zaplatiť.

Aj po skončení štúdia som pri dobrovoľníctve zotrvala. Dokonca aj dnes, vo vlastnom občianskom združení Prístav nádeje. Dokonca súčasne v ďalších dvoch organizáciách, v go-ok a v Želaj si. A dokonca ma to napĺňa viac, než v čase študentskom.

Dnes na vysokej škole, ktorej som za veľa vďačná, robím nábory dobrovoľníkov do mojej organizácie ja. Staviam sa pred triedu mladých ľudí, vzdelania chtivých ľudí, dospelých ľudí. Venujem im svoj čas, energiu, znalosti i skúsenosti. Rozprávam o tom, čo by pre druhých mohli urobiť. Ukazujem im cesty, ako to urobiť môžu. Podávam im ruku, poskytujem návod. Jeden zo študentov sa mi pritom pozerá rovno do očí. Druhí potajomky von oknom alebo na display mobilu. Ďalší sa ani nesnaží zakryť, rovno mi dáva najavo, že ho moje „kecy“ nezaujímajú. Po hodine to začínam vzdávať. Z „naspídovanej veveričky“ (rozumej brutálne namotivovanej) sa stáva vyziabnutá žaba. Tesne pred odchodom vyučujúci „púšťa“ otázku do pléna. „Kto sa pridá k tejto organizácii ako dobrovoľník?“

Ticho. Prázdno. Žiadna ruka hore.

O chvíľu úškrn, smiech aj výsmech. Že čo to od nich chcem. Že na čo sa to pýtam.

Tí odvážnejší sa ma rovno spýtajú, prečo by mali robiť zadarmo. Akoby celú tú uplynulú hodinu nesedeli na zadku, ale na ušiach. Nájdu sa aj takí, ktorí mi rovno povedia, že radšej pôjdu brigádovať. Za peniaze.

Začínam chápať, že prirodzený záujem o problémy iných a solidárny prístup k tým, ktorí to potrebujú nezískava človek automaticky a ani geneticky. Aj keď ochota altruisticky pomôcť, záujem o iných ľudí by mala byť integrálnou súčasťou všeobecného cieľa výchovy, aj keď…

Napokon z triedy odchádzam. Porazená.

A aj keď nemôžem hádzať všetkých do jedného „vreca“, z odumierania ľudskosti mi je akosi priúzko…