Opustil ma
Zrazu to prišlo. Nečakane. Tak ako zvyčajne. Zmocnil sa ma. Pocit, že to nemôžem zvládnuť sama. Že ďalej nemôžem. Že to nemám pod kontrolou. Že teraz sa to predsa nemôže stať. Lebo nie som pripravená…
Naposledy včera.
Deň obyčajne neobyčajný. Vianočný.
Stromček blikal, pod jedlom sa prehýbal stôl, darčeky už v rukách nových adresátov, v pozadí rozprávky a filmy o láske. Lebo to k Vianociam jednoducho patrí.
Kľud. Pohoda. Vyrovnanosť.
Až kým som nešla von. Nadýchať sa čerstvého vzduchu, urobiť si okružnú jazdu okolo hradu a námestia, aby sa všetko to nahromadené jedlo, ktoré som počas uplynulých dní do seba natlačila, lepšie vstrebalo a rozložilo. A nech moje telo nezlenivie. Pešo. Aj keď opierajúc sa o barly…
Tri stupne nad nulou, mrholilo. Klzisko zatvorené, ľad nevydržal. Vonku ani živej duše. Len moja snaha premôcť to, čo som už pár dní cítila. A čo viem už pár mesiacov. 
Vyšetrenia, hĺbková diagnostika, vyslovený problém, zákroky, operácie, liečba. Poznám to. Viac než dôverne. Už po desiatich minútach som vedela, že to nebol dobrý nápad. Tlaky v hlave, „ťažké“ nohy, neschopnosť…
Ustáť to. Ani vpred, ani vzad. Pád. Na dno svojich síl. Tiež nie prvýkrát a predsa inak.
Strach, bezmocnosť. Lebo, keď sa vám to stane znova a znova, bolí to vždy rovnako. Ak nie viac. Ani slzy, čo vám stekajú po líci nie sú menej slané. Lebo to vôbec nie je o tom, čo počúvate z každej strany: „Ty to zvládneš, už si zvyknutá.“ Zvyknutá… Strácať nádej, žiada sa mi vtedy dodať. Lebo presne to sa vtedy deje…
Nehanbím sa padnúť. Ani za bezmocnosť a slzy. Už nie. Lebo v živote som sa naučila, že keď prichádza búrka, už sa nemám pýtať, prečo sa to deje práve mne, ale prečo sa to deje pre MŇA. Uvažujem nad tým, čo sa mám ešte naučiť. Čo by som mala pochopiť. Čo musím zmeniť.
Na sebe. Na svojom živote. V postojoch. V myšlienkach. Snoch.
Učím sa celý život. Tak ako väčšina z nás. Niekto viac, iný menej. Rýchlejšie i pomalšie. Prichádzam na to, že skvelých ľudí poznám podľa toho, ako sa cítim, keď od nich odchádzam. Že slzy nie sú znakom slabosti, ale prejavom, že som bola dlho silná. Že úsmev dáva viac tepla a svetla ako celá elektráreň, že nie som „iná“, ale jednou z vás a že čo chcem, to aj môžem.
Občas aj padnúť na samé dno.
Opustiť sa.
Lebo aj to je ľudské.
Lebo dnešok je dnešok a zajtra je zajtra.
…deň, kedy opäť verím, že dokážem posunúť svoje vlastné limity.
Inak by som Vám už nepísala :-)
Marci V.K. podporuje výzvy
Prístav nádeje - TRÉNINGOVÉ CENTRUM PRE HENDIKEPOVANÝCH
Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.
ŽELAJ SI - NEDOVOĽME, ABY CHOROBA ZOBRALA DEŤOM SNY!
Choroba im zobrala veľa: Niektorým možnosť pohybu, iným možnosť chodiť do školy, stretávať sa s kamarátmi, športovať či chodiť na obľúbený krúžok. Rodičom vzala príjem a mnohí z nich si nemôžu dovoliť deťom kúpiť ani vysnívané hračky či zobrať ich na krátky výlet. Nedovoľme, aby deťom choroba zobrala aj ich sny! My v neziskovej organizácii ŽELAJ SI sa snažíme urobiť všetko pre to, aby sme ťažko chorým a zomierajúcim deťom pomohli splniť sny a tajné želania. Dodá im to nádej, že ak sa sny plnia, jedného dňa sa im možno splní aj ten najväčší - vyzdravieť! K plneniu detských sníčkov však potrebujeme približne 10-tisíc eur za rok - za tieto financie sme schopní splniť v priemere 120 detských snov za rok. Časť financií sme schopní zohnať sami, na časť však potrebujeme vašu pomoc...