ĽudiaĽuďom.sk Blog

Ležím v nemocnici. Niekoľko týždňov bojujem s chorobami aj systémom. No snažím sa aspoň urýchliť to, čo je v mojej kompetencii. A tak sa ešte z lôžka objednávam na vyšetrenie, ktoré je potrebné.  Odosielajú ma naň lekári.

„Najbližší termín je o tri týždne,“ oznamuje mi sestrička cez telefón.

„Ak nie je možný skorší, tak ma prosím zapíšte,“ odpovedám.

„Tak o 11.30. A u nás sa platí desať eur,“ ešte dodáva a vzápätí pokladá slúchadlo.

Nič nejde ľahko. Ani  v nemocnici, ani o tri týždne neskôr.

V čakárni sedím desať minút vopred. Som rada, že môj time manažment nezlyhal. Dôvodov by mohlo byť viac. Doobeda som totiž musela stihnúť jedno  vyšetrenie a dve podania liečby. Každé z vymenovaných v inej nemocnici. „Fofry“ to boli poriadne.

„Na ktorú hodinu ste prosím objednaní?,“ pýtam sa dvoch mojich spolučakateľov na vyšetrenie, aby som zistila, či v ambulancii nemajú časový sklz.

„Ja som na pol jedenástu,“ odpovedá postaršia žena. „Ja na dvanástu,“ dodáva muž.

O chvíľu sa otvoria dvere na ambulancii a sestrička vyzýva, aby vošiel ten, kto je objednaný na pol dvanástu. Kým som vložila ruky do úchytov bariel a uchopila kabelku s bundou, dnu vošla postaršia pani.  „Fasa,“ búrim sa zatiaľ len vo vlastnom vnútri.

Sestrička si zapísala potrebné údaje, vybrala kartu z kartotéky a usadila ma na stoličke poblíž nej. Medzi tým vybavila niekoľko telefonátov a aj pacientov, ktorí prišli na injekcie. Z času na čas som spoza zatvorených lekárskych dverí  počula hlas postaršej ženy, čo ma predbehla. Sestrička len pokrútila hlavou. Potom na chvíľu odbehla.

„Ešte nevyšla?“ pýta sa po uplynutí ďalších 25 minút.

Dvanásť desať. Viem to presne. Hodiny v ambulancii sú situované celkom uprostred miestnosti. Dobre som na ne videla. Vchádzam k doktorke.

Vnútri prebiehalo všetko štandardne. Až na záver. Ten sa však nepáčil iba mne.

„Ešte si prosím desať eur,“ vyzvala ma sestrička skôr, než mi lekárka podala do rúk vypísaný nález.

Nezaskočila ma suma, napokon, vedela som o nej už vopred. Nahneval ma však dôvod, pre ktorý som poplatok musela uhradiť.

„Za predčasný termín“, stálo na pokladničnom lístku.

Doteraz som si totiž myslela, že poplatok je za administratívne služby. Tak, ako vo väčšine iných ambulancií.

„Predčasný?“ pýtam sa prekvapene.

„Veď som čakala tri týždne a dnes som vošla do ambulancie o 40 minút neskôr,“ dávam najavo svoje rozhorčenie.

„Tak ste mala prísť ráno o šiestej a zapísať sa,“ kontruje mi sestrička.

O možnosti prísť ráno, aj keď o šiestej, som doposiaľ nevedela. Nikto ma neinformoval! Automaticky mi bol oznámený termín s objednaním o tri týždne! Keby som to vedela, sama by som zvážila, ktorý variant je pre mňa prijateľnejší. Sama by som si zodpovedala za svoje rozhodnutie. Bol by to môj výber.

Lekársky nález som do rúk dostala až po zaplatení.

Cestu z vyšetrenia som mala dlhú. Na uvažovanie.

O tom, kam smeruje naše bezplatné zdravotníctvo. A garancie, ktoré sľubuje štát. O poplatkoch a doplatkoch. Lebo všetko sa dá vydržať istý čas.

V nemocniciach som denne. Absolvujem vyšetrenia i liečby. Špeciálne. Kombinované. Len čiastočne hradené poisťovňou. Za uplynulých tridsať dní som na svoje zdravie prispela sumou 532,70€.

A dnes k tomu ďalších desať eur. Minule si v inej ambulancii pýtali päť. V ďalšej sedem. Ako administratívny poplatok. Alebo akýkoľvek poplatok. Papier veľa znesie.

A asi aj človek.

Ak chce žiť.

…zajtra sa objednávam na ďalšiu operáciu.