PAZNECHT ANTON

4

Vilma bola celá bez seba. Do napuchnutej tváre sa jej nahrnula krv. Oči jej blčali spravodlivým hnevom. Ústa krivila do vlnovky, ktorá sa jednostaj pohybovala. Ešte nikdy predtým som ju nevidela v takom ajfri. Pomyslela som si, že za tým všetkým je jej manžel Teodor. Ale hop, omyl. Išlo o Antona. Nášho kolegu, ktorého sa nepodarilo zbaliť žiadnej z nás.

Bol mladý, od Vilmy o desať rokov, štíhly, čierny, vysoký po strop a bieloskvúci úsmev mu neschádzal z krásne krojených pier, ktoré by každá z nás s radosťou bozkávala. Že sa na neho ulakomí aj Vilma, to som teda ani v paži nemala. Načo jej je milenec, keď má vlastného muža? Toto jedna žena nepochopí. Teda aspoň nie taká naivka, ako som ja. Už som si myslela, nie tak dávno, že Tonko sa chytí na moju udičku, ak mu ju nebudem násilne predhadzovať a vidíš to, Vilma ma predbehla. Od nenávisti by som ju najradšej zavrela medzi dvere na fotobunku a nechala ju prelomiť nielen v páse, na dve časti. Ale keby chodili po svete potom dve také Vilmy, to by bola už len tma. Tvárila som sa, že som nad vecou. Vilma sa nerozpakovala ukazovať sa s Antonom. Demonštrovala na plné obrátky svoj vzťah k nemu. Spočiatku som tomu verila. Prečo nie? Aj on sa k nej mal, no nie tak okato ako to bolo z jej strany.

  • .. Itka, – bežal za mnou po práci Anton, div si nohy nedolámal.
  • Čo je? Stalo sa niečo? Zabudla som vypnúť počítač alebo svetlo v kancelárii? – ironicky som sa zaškľabila, ale keď som videla, že jeho tvár zvestuje čosi nie dobré, stiahla som sa.
  • Musím s tebou hovoriť.
  • Len pracovne, prosím, – správala som sa ako naivná sliepka. Akoby mi patril, dopustil sa prehrešku a ja som sa hrala na nedobytnú. Veď je to len kolega, ty trúba, hovorila som si.
  • Musíš ma zbaviť Vilmy, – vyfúkol vzduch a ja som otvorila ústa od prekvapenia.
  • Šibe ti? A čo ja s vami mám? Tvoj problém, že si sa jej dostal pod sukňu. Prečo chceš, aby som ja do vášho vzťahu zasahovala.
  • Ja s ňou nič nemám. A nikdy som ani nemal.
  • Ale chcel by si mať, – trucovito som poznamenala, vychádzajúc z výťahu. Keď sme prechádzali okolo vrátnice, odmlčali sme sa. Len čo som ucítila vzduch, chcela som pokračovať, ale Tóno ma zastavil.
  • Túžim po inej, – povedal a ja som najprv stiekla z krvi, potom sa mi obnovil krvný obeh. Sklonila som hlavu, aby nevidel ako vyzerá paradajka v čase dozretia.
  • Nemal by si mi také veci hovoriť na ulici, – povedala som a už som si predstavovala, ako ma chytí za ruku a požiada ak nie o ňu, aby som si s ním zašla do reštaurácie na obed. No dobre, tak na kávu.
  • Mohli by sme si zájsť do espressa, tam oproti? – ukázal prstom na náprotivnú stranu ulice a mne zaplesalo srdce. Takmer som v ušiach počula svadobné zvony. Načase. Veď mám tridsiatku na krku. Tak, a je to. Tá hnusná, ošumelá Vilma, čo má doma ofukovať manželovi otlaky na nohách, masírovať mu krčnú chrbticu a opätovať mu bozky, dostala po ňufáku.
  • Nedbám, – pokrčila som ramenami. Rýchlo som sa pokarhala za to, ako sa správam. Ale bolo to len preto, že som chcela prekryť rozpaky. Vyhrala som!!! Som Antonova!!! Tonko patrí len mne! Vzápätí na to sa mi v mysli zjavila vráskami poznačená tvár Vilmy. Vyškierala som sa jej rovno do tých jej volských očí a plesala od radosti. Predviedla som tanec moriakov a mala som čo robiť, aby som nezvýskla na záver.

V kaviarni som si objednala čokoládový rez, jablkový džús a viedenskú kávu. Anton zostal len pri toniku. Ak si ma chce omotať okolo prsta, ak chce, aby som sa mu ovesila na krk, nech ho to čosi aj stojí. Nebude predsa na mne šetriť, prebleslo mi hlavou. Chvíľu sme sa bavili o všetkom možnom, keď som to už nevydržala a udrela som na neho. Zdalo sa mi to už pridlho, rozprávať len tak do vetra. Nič konkrétne o nás dvoch sa ešte nehovorilo a mne dochádzala trpezlivosť.

  • Povedz, Tonko, prečo si chcel so mnou hovoriť, – pípla som morzeovkou, až mi vlastný hlas pripadal cudzí.
  • Ide o to, že som neskutočne unavený z toho, ako mi nadbieha Vilma. Je to pekná žena, to je pravda, ale ja si zo zásady nezačínam s vydatými. Je predsa dosť slobodných, nie? – usmial sa a dotkol sa dvoma prstíkmi hánky mojej pravej ruky. Cítila som elektrinu, ktorá mnou preletela, div som sa nezačala triasť ako aspik v miske.
  • Pokračuj, – vyzvala som ho a hodila na neho očkom. Snažila som sa, aby môj pohľad nevyznel teatrálne, aby som bola čo najprirodzenejšia, aby som nebola čitateľná ako čítanka pre deti, – chceš mi povedať, že miluješ…, – hlas sa mi zasekol, čakajúc, že Tonko dokončí tú krásnu myšlienku.
  • Milujem inú, – povedal a uprel na mňa pár krásnych očí, pri ktorých pohľade ktorých by sa aj námraza v chladničke rozpustila. A teraz povie, milujem teba, láska. Akomak som nachýlila hlavu nad ľavé plece a uprela na neho pohľad baseta, – už niekoľko týždňov…
  • Ja o tom viem… ja som to tušila, – špitla som. Anton sa na mňa skúmavo pozrel.
  • Ty to vieš?
  • Ženská intuícia, – prehltla som hrču v hrdle a čakala vyznanie. Tonko sa pomrvil vo vlastnej koži a pokrútil hlavou.
  • A pomôžeš mi..?
  • Isteže… ale v čom? – spýtala som sa, lebo tej jeho otázke akosi chýbala logika.
  • Dohodneš mi stretnutie s Irenkou?
  • Čože? A načo? Čo má Irenka spoločné s tebou a so mnou…, – povedala som, keď mi to celé došlo. Ja trúba naivná!

Na temeno hlavy mi zaklopal čakan. Prebrala som sa do zúrivosti.

  • Ty si idiot! Irena je tučná… no dobre, tak moletka, ktorá nevie poskladať ani vetu, – skríkla som a vyskočila od stola. V tej chvíli sa pri nás objavila čašníčka.
  • Je všetko v poriadku? – spýtala sa, akoby sa jej to týkalo. Anton sa zodvihol a vytiahol peňaženku.
  • Nie! – odvrkla som a hnala sa k dverám espressa.
  • Platím jeden tonik, – povedal Anton a ja som sa musela vrátiť k stolu, aby som vyrovnala to, čo som si objednala.

Antona som po všetkých kanceláriách hneď od druhého dňa ohovárala, že je to lakomec, ktorý mi ani kávu nezaplatil. A to len pre to, že som sa s ním nechcela vyspať. Neviem, či mi niekto uveril, lebo všetci sa na mňa pozerali zhora. Najviac tá hnusná, tučná Irena, ktorá sa o pár mesiacov postavila pred oltár po pravici s Antonom. Vilma dala výpoveď a ja… ja som ju dostala. Za neúnavné a opakované ohováranie, za ktoré ma Anton, ten paznecht jeden, nakoniec dohnal pred súd.

Image 1

Oheň Nádeje

Spolu pôsobiť na oslobodení od závislosti na pomoci od štátu a pomáhať im osvojiť si samostatný a zodpovedný život. Rozvíjať vzájomné vzťahy -> mešina - majorita, zodpovednosť osoby k osobe...

Podporiť výzvu

Image 1

Centrum pre filantropiu, n.o.

V Centre pre filantropiu, n.o. POMÁHAME POMÁHAŤ darcom, ktorí chcú darovať svoje financie, čas, energiu či schopnosti. Našim poslaním je rozvoj darcovstva a občianskej spoločnosti. Chceme aktívne prispievať k rozvoju...

Podporiť výzvu

Image 6

Liečebný pobyt pre adoptovaného chlapčeka s Downovým syndrómom

Adoptovaný chlapček s Downovým syndrómom potrebuje finančnú pomoc na rehabilitačný pobyt v Adeli v Piešťanoch...

Podporiť výzvu