ĽudiaĽuďom.sk Blog

Alena sa šialene zamilovala. Aspoň si to nahovárala. Pozerala som na ňu a myslela si svoje. Pomiatla sa na rozume? Takto naletieť chlapovi, o ktorom nič nevie? Čo ak jej ťahá medové motúzy popod nos, napadlo mi.

• Si si istá, že je rozvedený? Ako si to overíš, keď žije v Nemecku? A v ktorom to meste? V Halle? Alenka, prosím ťa na kolenách, ešte nepodávaj o rozvod s Ľubošom, aby si to neoľutovala. Predsa len, ste spolu tridsať rokov.
• No veď to! Tridsať stratených rokov. Musela by si s ním žiť, aby si to pochopila. Každú výplatu sa zabudne v krčme.
• Tak to je len raz do mesiaca. Môj František chodí do nej každý deň.
• Tvoj problém, že mu to toleruješ. Ale Ľuboš to už prepískol. A musíš uznať, že ja ešte nie som na zahodenie. Ja mám ešte nejaké potreby, – Alena si potľapkala po podbrušku a ja som vedela na čo naráža.

Nie je to hádam ani dva roky, kedy sa mi zdôverila, že Ľuboš už nemôže. Celé roky pracoval v chemičke, pri nejakých trhavinách, či kde to bolo a o Alenu stratil úplne záujem. Teda o radovánky s ňou. Päťdesiattriročná Alena sa ešte ale necítila byť pripravená na život v kláštore. Na dovolenku, kam sme sa vybrali len my dve, s manželom ani ísť neplánovala.

• Jeho baví len telka. Dokáže pri nej presedieť celé hodiny. Ak chlap takto zakrnieva, neznamená to, že sa mám ním nechať strhnúť. Pozri, deti máme veľké, synovia majú svoje deti, sme starými rodičmi. Na čo mám ešte čakať? Na prekvapenie od Ľuboša? Preboha živého, ten je ako živá mŕtvola. Ten ma už ničím neprekvapí, – húdla si svoje Alena a strmhlav sa vrhla do vzťahu s cudzincom.

De facto to cudzinec nebol. Slovák žijúci v Nemecku viac ako tridsať rokov. Pracoval na stavbách. Stihol sa tam oženiť, vziať si Rusku, tá mu porodila dve dcéry a syna. Aj tí už mali svoje rodiny. Chlap mal šesťdesiatku na krku, no stále, podľa Aleny, vyzeral fajnovo.

• Zbláznila som sa do neho. A čo? On je rozvedený už dvadsať rokov. Žije ako pustovník. A vieš čo chce? – Alena uprela na mňa oči ako pingpongové loptičky.

Nikdy predtým som si neuvedomila, že má oči ako vodník. Na moju odpoveď rozhodne nečakala.

• Zoberieme sa. Odsťahujem sa do Halle a budeme tam spolu žiť, kým…
• Alena, ty si sa fakt pomiatla? To tu chceš nechať celú svoju rodinu?
• Ty neblázni. Je to moja životná šanca. Ešte nie som taká stará, aby som sa nechala balzamovať zaživa s Ľubošom. Max, to je muž. Muž môjho života. A vieš, aké je to s ním v posteli úžasné?

Nevedela som, ani som vedieť nechcela. Tí dvaja si sľúbili, že si počas roka dajú svoje záležitosti dokopy. Stretnú sa na Hvare, na dovolenke pri Jadrane presne o tristošesťdesiatpäť dní, aby si tam povedali svoje áno. Alena to vzala hopom. Len čo sme sa vrátili z dovolenky, napriek mojim výstrahám, o rozvod požiadala. Ako dôvod uviedla neprekonateľný odpor a syndróm prázdneho hniezda. S manželom už celé mesiace intímne nežije a rozhodla sa pre nový život. Ľuboš sa mi vyplakal na pleci. Stále dookola sa pýtal to isté.

• Prečo mi to urobila? Čo som jej ja urobil?

Mohla som mu odvetiť, skôr, čo si jej neurobil, ale ušetrila som ho. Alena bola svojhlavá a keď tých dvoch rozviedli na prvý šup, lietala šťastím ako … ako, vlastne nie ako labuť, ale postrelená sýkorka. Ten jej Max, len čo mu dala vedieť, že to má za sebou, jej napísal.

Alenka, miláčik, ja som všetko tak nemyslel, ako som povedal. Je pravdou, že si šarmantná žena, ale ja už do nového vzťahu ísť nechcem. Žijem tu, v Nemecku už tridsať rokov a nič na tom meniť nemienim.

O tom, že sa mali stretnúť na Hvare a spečatiť svoju lásku, nechcel ani počuť. Tvrdil, že mu Alena zle rozumela. Stretnúť sa chcel, to nepopieral.

• Je to moja posledná nádej. Buď ho tam zlomím, alebo jeho zlomím. Na dve polovice, – vyhrážala sa Alena.

Mala čo robiť, aby sa dala dohromady. Po rozvode musela vyplatiť Ľuboša z bytu a on ju z auta. Kto bol na tom horšie, zbytočné hovoriť. Na dovolenku na Hvare som jej požičala. Celé dva týždne sa neozvala. Mne osobne to nevadilo. Verila som, že sa odtiaľ už nevráti. Z viacerých dôvodov. Aby nebola sklamaná a aby… ale o tom neskôr.

Alena sa vrátila. Vyzerala ako deň po výbuchu. Tvár strhaná, oči vyplakané, ledva sa držala na nohách.

• Vieš, koľko má Max v skutočnosti rokov? Sedemdesiat! A v posteli mu to už vôbec, po tých pár mesiacoch, nefungovalo. Ja neviem, či si vtedy, na tej našej dovolenke ordinoval modré pilulky, či čo, ale to by nebolo najhoršie… on je stále ženatý. A nemá len mňa, – rozplakala sa, až sa celá triasla, – takých ako ja, má vraj viac, tak prečo som to ja sprostá, podľa neho, brala tak vážne. Či vraj neviem, čo chlapi hovoria, keď balia ženskú. No predsa to, čo chcú ony počuť. Ja sa zbláznim… ja som bola taká sprostá, že som ťa nepočúvla.

Alena nariekala dobré dve hodiny a ja som ju nevedela utíšiť. Keď si vysmrkala nos a utrela slzy, povedala vety, ktoré ma priklincovali k podlahe.

• Vrátim sa k Ľubošovi. Poprosím ho o odpustenie a… som si istá, že sa ku mne vráti. Veď keď sa to tak vezme, nič také hrozné sa nestalo.
• Nevráti sa, – povedala som sucho a vecne.
• Akože nie? Je to mäkkýš. Môžeš ho natierať na chlieb.
• Vravím, že sa nevráti, je …, – vtom sa ozvalo štrkotanie kľúča v zámke, – je tu, – doložila som.

Alena naradostene vyskočila zo sedadla a rozbehla sa k dverám. Odrazu zastala, keď si uvedomila, že Ľuboš si neotvoril vlastným kľúčom do svojho, ale môjho bytu.