Prečo víly v zime spia
Tesne po tom ako dopadnú na zem prvé vločky snehu sa aj tá posledná víla uloží na spánok. Takmer ako medveď, len oni majú svoje voňavé postieľky a starostlivo zapletené vlasy do vrkočov, aby im počas dlhého spánku nezavadzali. Ale to sme začali vlastne na konci, pretože už aj malá škôlkárka vie, že rok sa končí v decembri a vtedy je vonku poriadna zima. Skoro taká ako v januári, no nie až taká ako vo februári. Ten má aj tak najmenej dní, nuž nepotrebuje aby bolo počas jeho vládnutia zimisko, že uší červenejú, hoci sú schované pod čiapkou.
Práve na konci zimy sa začínajú z dlhého spánku prebúdzať nielen rastliny a zvieratá, ale i víly. Sú lesné, vodné, lúčne a zopár je i domových, ktoré sa starajú o to, aby sa deťom snívali pekné sníčky a aby kvietky na okne krásne rozkvitli. Vlastne to nie sú víly, to sú mamy! Ale veď to je vlastne skoro to isté. Vráťme sa však k tým ozajstným, ktoré konečne vstali. Vyhupsnú zo svojich postieľok a zhlboka sa nadýchnu. Ak pocítia v nošteku tú známu vôňu blížiacej sa jari, veselo zvýsknu, sťa píšťalka a rozbehnú sa po okolí. Najskôr si umyjú tváričky vo zvyšku snehu, spod ktorého sa predierajú prvé kvietky – snežienky, bledule či fialky. Víly si z ich lupeňov ušijú sukničky, ľahučké ako vánok. Z tých kvetov, ktoré rozkvitnú o niečo neskôr si zas do robia malé venčeky. Raz majú žlté z púpav, inokedy biele zo sedmokrások a tie najväčšie parádnice ich do venčeka namiešajú toľko, akoby stiahli samotnú dúhu z oblohy.
Mohlo by sa zdať, že víly sú nezbednice, ktoré sa len jašia, krášlia a na parádu myslia. Dobre, niektoré také možno sú, ale viac je ich starostlivých, dobrých a láskavých, ktoré vedia, čo je ich úlohou. Veru, nemajú to ľahké. Stále musia mať niečo na pamäti. Hneď z jari sa lúčna víla Kvetoslava, ktorú nikto neosloví inak ako Kvetka, presúva od úľa k úľu a búcha malou pästičkou na zavreté vráta:“ Vstávajte včielky, hore sa! Prišla jar, slniečko ťahá kvietky zo zeme a vy si tu spíte, akoby medu nebolo treba!“ Veru tak, včielky cez zimu tiež oddychujú, lenže keď ich Kvetka prebudí a oni vyletia z úľa, zastavia sa až keď zadujú silné jesenné vetriská. To je však teraz ďaleko a úľ je potrebné upratať, pripraviť na nové zásoby peľu, ktorý je všade navôkol.
Kým počas jari pomáha Kvetka s jej sestričkami vílami všetko prebúdzať, počas leta majú ešte raz toľko práce. Skôr než slnečné lúče vysušia rannú rosu, musia do každej kvapky, ktorá dopadla na lúčny kvietok vložiť jeden svoj úsmev. Vy ste nevedeli, že úsmev víly má zázračnú moc? Skrýva sa v ňom toľko dobroty a nehy, ako si ani nevieme predstaviť. Nikto však nepovedal, že by sme to nemohli vyskúšať. Skúste sa teraz, celkom nenápadne usmiať na svoju mamu, ocka, babku či dedka. Alebo len tak na kamoša. Či tomu veríte, alebo nie, tiež sa na vás usmeje. Zázrak! Kvetka je majsterkou v čarovných úsmevoch. Dobré skryté v lúčnych kvetoch sa dostávajú aj k nám, v podobe čajov, kde sa nachádza aspoň jedna bylinka. Áno sú liečivé a s medíkom chutia naozaj skvelo! Pomáhajú deťom keď ich bolí bruško či hrdielko, ale pijeme ich aj preto, lebo nám jednoducho chutia. A víly to veľmi dobre vedia. Preto takmer vôbec nespia a starajú sa o prírodu, aby všetko išlo tak, ako má.
Keď začnú opadávať listy zo stromov, jabĺčka sa sfarbia do červena a na lúke si púšťame šarkanov, vtedy si aj Kvetka na chvíľu sadne a oddychuje. Zavrie oči a počúva ako sa vietor preháňa lesom či ako dažďové kvapky hrajú pieseň pri dopade na skaly. To je čas, kedy naposledy zamáva kamarátkam včielkam a popraje im dlhý spánok. Samozrejme, nezabudne ani na medveďa a iné zvieratá, ktoré sa chúlia vo svojich pelieškoch a zobudia sa až o niekoľko týždňov. Víly sú starostlivé a zodpovedné, preto nejdú spinkať kým všetko sami neskontrolujú. Viete si predstaviť koľko práce im dá všetko obehať. Asi toľko ako keď si vy upratujete izbičku. Už už si myslíte, že je všetko uložené na svojom mieste a zrazu sa objaví kocka pod stolom. Zdvihnete ju a dáte na miesto, keď zbadáte ceruzku pri knižkách. Podobne sú na tom aj víly. Nakoniec, tak ako aj vy, majú svoju prácu hotovú a môžu si konečne aj oni oddýchnuť. Stretnú sa na jednom mieste, rozčesú si svoje dlhé vlasy a spievajú si pritom veselé pesničky. Niekto mi raz povedal, že s tým spevom privolajú prvý sneh, takže teraz už budete presne vedieť, kedy chodia víly spať. Ešte si stihnú pozapletať navzájom dlhé vrkoče a zívajúc sa odoberú do svojich postieľok. Nikdy však nezabudnú zaželať svojim sestričkám dobrú noc. Samozrejme, nie všetkým, lebo by sa zdravili až do jari a nestihli by ísť ani spať. Dobrý spánok a pekné sny zaželajú len tej napravo a naľavo od nich a potom už naozaj idú spať. Prikryjú sa tenkou dečkou z pavučinky a skôr ako narátajú do päť zaspia. Rátajte so mnou: jeden, dva, tri, štyri, päť. Počujete to? Samozrejme, že nie. Víly spia celkom ticho, nechrápu ako medvede. Teraz už viete, prečo tesne po tom ako dopadnú na zem prvé vločky snehu sa aj tá posledná víla uloží na spánok…