ĽudiaĽuďom.sk Blog

Raz som čítala vtip: ,,Stretnú sa dvaja mladí inžinieri: Kam ideš? Ále na vyšetrenie, k lekárovi. Fíha, ak je on taký doktor, ako ja inžinier, to ti nezávidím”.

Pri prečítaní tohto vtipu som sa zasmiala a sama pre seba súhlasne pokývala hlavou. V dnešnej dobe dostávajú zabrať takmer všetky odbory. Strácajú na kvalite, strácajú na odbornosti. Školu si urobí takmer každý, takmer všade a je jedno či ľahko, jednoducho, alebo s pár ,,opravákmi”, či opakovaním. Koniec koncov, ak to nevzdal z lenivosti, má po vyštudovaní titul pred menom, ale s dostatočnou vytrvalosťou a niekedy dobrými známymi aj za menom. A keď nie je ani vytrvalosť, ani chuť odsedieť na prednáškach, prípadne nie sú ani dobrí známi, stačí siahnuť do vrecka, prípadne stačí, aby poznali moje meno. Stačí mať rozbehnutú kariéru, prípadne vlastný biznis a potom je oveľa jednoduchšie urobiť si titul, nech už moje meno znie zvučnejšie. Lepšie byť Mgr. Zvučný, ako len pán Zvučný.

Taká sociálna práca. Jednoduchý odbor. Napokon, stačilo by začať pátrať, koľko máme na Slovensku vyštudovaných sociálnych pracovníkov, napríklad v policajnom zbore. A koľko ich študuje. Ja som si vždy myslela, že policajt, ktorý ma vysokú školu, študoval na Policajnej akadémii. Tak, ako právnik na právnickej fakulte, alebo ako lekár na lekárskej, či sociálny pracovník musí mať vyštudovanú sociálnu prácu. Nuž… Nie vždy to tak je.

,,Tu máme sociálne zariadenie”, ukazuje pani v hotelovej izbe.

,,Fíha, Vy tu máte aj Domov sociálnych služieb? Alebo aké sociálne zariadenie máte na mysli?” pýtam sa a pani zmätene stojí a díva sa na mňa, akoby som spadla z oblakov rovno na hlavu.

Toto socialistické názvoslovie, po našom už toalety, či ,,vécé”, sa už dávno nepoužíva. Alebo vlastne, nemalo by sa. Keby ste sa takto vyjadrili v škole pred skúšajúcim, skutočným odborníkom s praxou, vyrazí vás aj s dvermi. A oprávnene. A vy sa môžete čudovať, na čom ste pohoreli, alebo čo zlé ste povedali.  Veď ste sa toľko učili.

Ale toto viem ja. A sociálni pracovníci. Tí, ktorí pracujú srdcom. Nevedia to však tí študovaní, ktorí si školu robili len preto, že museli. Len preto, že postúpia v tabuľkách, alebo len preto, že to ich zamestnávateľ vyžaduje a budú prepustení, ak vzdelanie (alebo asi skôr len ,,titul”) mať nebudú. Nevedia to ani tí, pre ktorých je sociálna práca jednoduchý odbor slúžiaci ako odrazový mostík na postup v kariére- podotýkam, vôbec nie v sociálnej oblasti. Niektorí ani len netušia, čo je sociálne cítenie, nieto sociálne zariadenie.

A človek, ktorý naozaj chce odbor študovať, pretože sa vždy túžil uberať tým smerom, sa stráca v dave tých, ktorí ,,musia”. Jeho srdce, či sociálne cítenie zostáva v uzavretí jeho samého, lebo nemá odvahu, alebo dostatok sebavedomia na to, aby o sociálnej práci hovoril ako o krásnom a nesmierne náročnom odbore. Možno na to v tom dave nemá ani síl. Napokon, musí sa odlíšiť od nich, musí vydržať s vlastným presvedčením, musí nepočúvať dehonestujúce názory ľudí, ktorí… Ktorí si titul sociálneho pracovníka a je jedno v akej práci, nezaslúžia.

Nedehonestujte prácu sociálneho pracovníka a sociálnej práce ako odboru, pretože verte, je to neskutočne náročná práca ako na fyzickú, najmä na psychickú stránku osobnosti.

Terénni sociálni pracovníci sa denne stretávajú s agresivitou, nebezpečenstvom, nespravodlivosťou systému, denne chodia do neznámeho prostredia. Musia si vybudovať rešpekt a úctu s dôverou na prvom mieste od ľudí, ktorí prepadli, alebo prepadajú cez sociálnu sieť. Či už ide o drogovo závislých, bezdomovcov, alebo rôzne marginalizované skupiny obyvateľstva.

A ľudia pracujúci v kanceláriách? Ani nemáte tušenie, aký kopec práce je za ich úsilím. To, že veľa krát vypisujú neskutočné množstvo niekedy bezvýznamných papierov, nie je ich vina. Viete si predstaviť, že musia poznať zákony, ich aktualizácie, použitie v praxi, vzájomnú prepojenosť paragrafov z rôznych čísel zákonov? A popri tom denne otvárajú dvere ľuďom, ktorí im nadávajú, niečo žiadajú, chcú, potrebujú a hlavne- ihneď!? Pokiaľ nie ste spokojní s pracovníkom, s jeho prístupom, povedzte to jeho nadriadenému. Ale ak ste nespokojní s kopou papierovačiek…, za tie naozaj tá pani v okienku nemôže.

Sociálni pracovníci v detských domovoch, domovoch dôchodcov (DSS) majú plnú zodpovednosť za ľudí im zverených. Poskytujú poradenstvo, starostlivosť, tým ľuďom v zariadení sú vlastne rodinou. Pretože im ju plne nahrádzajú. A opäť popri množstve agendy, popri znalostiach legislatívy… Ak sa tam niečo stane, prvý na odstrel je sociálny pracovník. Pretože ,,on mal!” na starosti. Na zodpovednosti. A že je jeden na x ľudí? Koho to zaujíma?

Znalosti skutočných sociálnych pracovníkov sú neobmedzené. Musia byť psychológmi, právnikmi, učiteľmi, filozofmi, matematikmi, ekonómmi… Často sú matkami, otcami, sestrami, bratmi, dôverníkmi… Vytvárajú si vzťahy, do ktorých sa však nesmú nechať vtiahnuť. A viete si predstaviť, ako sa ubráni empatický človek, ktorý má ľudí rád tomu, aby nebol zmanipulovaný, zneužitý, oklamaný? Aby bol jeho nadhľad a profesionalita vždy tesne pred citmi? To chce veľmi veľa sebazaprenia, cviku, skúseností… A aj tak nie je vždy uchránený.

Sociálna práca, multidisciplinárny odbor, o ktorom vás učia na prednáškach, sa nedá vykonávať bez srdca.

A systém by nemal dovoliť, pričom si buďme vedomí, že systém tvoríme aj my, aby okolo nás bolo množstvo ne/sociálnych pracovníkov, ne/inžinierov, ne/lekárov, ne/právnikov a iných ne/odborníkov. A naopak, mal by podporovať tých, ktorí svoju prácu robia radi a preto, že ich baví. Bez ohľadu na zameranie.

S úctou k akémukoľvek povolaniu. Nie robote, do ktorej musím chodiť. A ak ju chcem mať, alebo ,,tabuľkovo postúpiť”, musím si urobiť titul- kdekoľvek. Aj na fakulte sociálnej práce.

 

Foto, zdroj: INTERNET