Prosím, neodsudzujte ma, že zomieram…

zelajsi

Áno, chcem hovoriť o smutnej téme. O smrti. O zomieraní. O tom, že sa smrti bojíme a preto často ľudí, ktorí zomierajú, nechávame napospas osudu.

Môj otec mal len 50, keď mu zistili rakovinu. Bol to milý, humorný človek, ktorého mal každý rád. Čo myslíte, koľkí kamaráti ho prišli pozrieť, keď ochorel? Ani jeden… Všetci sa vyhovárali na to, že si ho chcú pamätať, ako vyzeral.. Alebo že ho nechcú vidieť trpieť. Alebo že to nezvládnu…

Čo nezvládnu?! Porozprávať sa s ním? Dať si jednu cigaretku? Doniesť mu ovocie alebo sladkosti? Nemyslím si, že je to nadľudský výkon. Iste, je smutné, keď viete, že váš kamarát či príbuzný má nevyliečiteľné ochorenie. Ale pre to ho ešte nie je potrebné obchádzať, ako by mal lepru. Človek tak ostáva v posledných chvíľach sám. Akoby už zomrel, hoci ešte žije…

Smrť patrí k životu. Každý to vie, ale každý sa jej aj tak bojí. Ako by to, že navštívime zomierajúceho, bolo nákazlivé a mohlo sa preniesť na nás. Nebojte sa, neprenesie.

Kedysi keď človek zomieral, stála okolo jeho postele celá rodina. Lúčili sa s ním, šepkali mu, ako ho majú radi, držali za ruku, aby sa necítil sám. Kde sa to vytratilo? Prečo dnes nechceme o smrti ani len hovoriť a chorým sa vyhýbame?

Prosím, pokiaľ je to aspoň trochu možné, buďte s blízkym človekom, priateľom, aj v jeho posledných chvíľach. Neotáčajte sa mu chrbtom vo chvíľach, keď trpí najviac. Aj vy sa raz ocitnete v rovnakej situácii. Sami v posteli, v stíchnutom byte či v nemocnici. Telefón vám nezvoní, nikto nepríde na návštevu. Budete sa pozerať na hodinky s vedomím, že smrť je nablízku a premýšľať, kedy príde. Nepotešilo by vás, keby v tej chvíli niekto stál pri vás? Keby vás prišiel pozrieť, porozprával sa hoci o bežných veciach? Určite áno.

Preto prosím, neodsudzujte ľudí, ktorí zomierajú, na samotu v posledných chvíľach. Prekonajte sami seba! Príďte ku nim na návštevu, porozprávajte sa s nimi. My sme v ŽELAJ SI napríklad plnili sen 3-ročnej Simonky, ktorá mala pred sebou tri týždne života. A stálo to za to! Simonka sa vybláznila v bazéniku s guličkami, smiala sa šťastím a jej maminka bola šťastná, že ju po troch rokoch liečby vidí opäť sa smiať. Pre obe to bol veľký zážitok, ktorý stál naozaj za to. Človek je človekom, aj keď zomiera. Preto ho prosím neodpisujte skôr, ako svoj boj prehrá..


Soňa Rebrová podporuje výzvy

Image 3

chcem bojovat s rakovinov aj napriek mojim tazkym prekazkam v zivote

Mam rakovinu miosarkom horsieho typu aj napriektomu chcem bojovat a preto vas vsetkych prosim o pomoc

Podporiť výzvu

Image 54

Christianko -Autista ! Nevie klamať, pretvarovať sa ...a nemá predsudky...

Christián túži, sníva, ľúbi tak ako každé iné dieťa v jeho veku. V porovnaní so svojimi rovesníkmi má to však o kúsok ťažšie, je autista. Jeho deň má viac príchutí a zápletok. Zvláda ich najlepšie ako vie aj vďaka ľuďom, ktorých má okolo seba. Ľúbia ho. Chcete ho spoznať?

Podporiť výzvu

Image 5

Zbierka pre môjho syna

Prosím všetkých dobrých a láskavých ľudí o pomoc....

Podporiť výzvu

Image 1

OBČIANSKE ZDRUZENIE RANČ EMANUEL

Túžba pomáhať tým najbiednejším nás viedla k vytvoreniu občianskeho združenia Ranč Emanuel a následne k realizácii projektu domu na polceste. Týmto projektom chceme reagovať na potreby cieľových skupín a tiež...

Podporiť výzvu

Image 1

Prístav nádeje - TRÉNINGOVÉ CENTRUM PRE HENDIKEPOVANÝCH

Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“...

Podporiť výzvu