Po revolúcii prvýkrát vplával do koralových vôd na Arube v Karibiku a jednorazovým foťáčikom za desať eur vyfotografoval prvú rybičku. Dnes na toto obdobie spomína s úsmevom. Potápa sa s technikou za milión českých korún, všade so sebou ťahá tridsať kíl fotoaparátov, objektívov, svetiel a bleskov. Pod vodou sleduje hlavne veľké ryby – veľryby a obávané žraloky. Ťažko by sme našli niekoho, kto strávil so žralokmi viac času ako on. Fotografuje ich do kníh, nakrúca o nich filmy, snaží sa naučiť niečo o ich živote.

„V roku 1999 si ma režisér a producent Steve Lichtag vybral do profesionálneho nakrúcacieho tímu filmu Carcharias Veľký Biely. Jeho ambicióznym zámerom bolo nakrútiť dokument o takzvanej bielej smrti, veľkom bielom žralokovi, najnebezpečnejšom predátorovi oceánov. A to bez klietok. Točili sme rok v Južnej Afrike. Neboli to jednoduché ponory,“ rozpráva Richard, ktorý doma, vo Vizoviciach na Morave, vydáva humoristický magazín Trnky-Brnky. „Hlavnou myšlienkou Lichtagovho filmu bolo ukázať, že obávaný veľký biely žralok nie je netvor, ktorý zabíja a žerie ľudí. Tento mýtus sa nám podarilo vyvrátiť. Ale to zviera je svojou stavbou tela dokonalý zabijak.“

Otvorená klietka bola z bezpečnostných dôvodov vždy pod vodou pripravená. Viditeľnosť vo vode sa pohybovala medzi tromi a piatimi metrami. Žralok mal pritom štyri až päť metrov. Väčšinou nevideli, kde má koniec a kde začiatok. Hrôzostrašný pocit.

Richard Jaroněk sa už trinásť rokov takmer každý mesiac potápa so žralokmi. Vie, že takéto potápanie si vyžaduje opatrnosť. Žraloky najprv pozoruje z lode. Zaujíma ho, ako sa ktorý žralok správa, ako reaguje na podnety, či je drzý, agresívny, alebo skôr plachý. Vo vode žraloky sleduje a už presne vie, čo mu dávajú najavo. Pokojný žralok má uvoľnené svalstvo. Je ako zo želatíny. Pichnete doň a zaborí sa vám ruka. Keď sa mu niečo prestane páčiť, nahrbí sa, začne sa vrtieť, vyklopí prsné plutvy. Ďalší stupeň podráždenosti je, keď vycerí čeľusť, vystrčí rypák a celé telo spevní do panciera.

Ešte na brehu pripraví Richard Jaroněk návnadu: olej zo sardiniek nechá tri dni na slniečku, aby dobre zosmradol. S touto pochúťkou pláva na more. Tvrdí, že na fotografovanie, filmovanie alebo ponory s turistami musí žraloky lákať. Tak málo ich zostalo. On sám ich pod vodou kŕmi surovým mäsom z ruky. „Je krásne, keď zvieratko príde a chce s vami komunikovať. Aj ono je zvedavé,“ tvrdí Richard a pokračuje: „Predstavte si veľkú, silnú murénu, ako sa okolo vás ovíja, díva sa vám rovno do masky a otvára takú veľkú tlamu, že by vám zožrala celú hlavu! Alebo uškatca, s ktorým sa môžete pod vodou klbčiť a naháňať. Alebo zvedavého žraloka, ktorý príde na kontakt a pustí vás k sebe.“

 

Fotografie Richarda Jaroněka môžete dražiť na aukcie.ludialudom.sk a prispieť tak na OZ Berkat, ktoré sa snaží pomôcť chudobným deťom v Agoudi a afgánskym ženám. V aukcii sú snímky Na hladine a Podmorský klaun.Vydraženú fotku vám OZ Berkat dodá v rozmere 30×40 a zarámovanú alebo vo formáte A0 ako kašírovanú fotografiu na kappa doske – podľa vášho výberu.