Rozprávka o snehuliakovi Samkovi
Miško ráno vyskočil z postele a utekajúc k oknu kričal: „Už máme sneh! Už máme konečne sneh!“ Jeho nos pritlačený na okno robil obláčiky, do ktorých nadšene prštekom maľoval. Nikdy tak rýchlo neskončili raňajky v jeho brušku, nikdy ešte nebol tak rýchlo oblečený a vychystaný von! Na dvore ho už čakali sane, lopatka a tatino priniesol aj uhlíky.
Tatino, snáď nejdeme robiť ohník teraz v zime? – čuduje sa chlapček. Ocko sa však len pousmial, vraj má pre Miška prekvapenie. Budú mať nového kamaráta. Spolu zo snehu vygúľali tri oooobrovské gule. Tú najväčšiu nechali na zemi, prostrednú vyložili na ňu, a najmenšiu dali navrch. Z uhlíkov spravil ocko gombičky, nakreslil aj ústa. Maminka priniesla hrniec a mrkvu a zrazu mal snehuliačik klobúk aj nos! A do ruky dostal metlu!
A ako sa bude volať? – spytuje sa mamka.
Volám sa Samko! – prehovoril zrazu snehuliak. Napravil si hrniec na hlave, lebo bol trošku nakrivo a zapol vrchný rozopnutý gombík. Veď bola predsa zima! Miško odbehol a o chvíľku bol naspäť aj so svojím červeným šálom. Tatino ho zdvihol na ruky a Miško šál uviazal snehuliakovi okolo krku. V zime treba nosiť šál, lebo budeš chorý – to mi vždy hovorí teta doktorka a tú treba poslúchať, – vysvetľuje Miško svojmu novému kamarátovi. Snehuliak prikývol a hneď sa aj spytuje: Ako sa ideme hrať? Ocko chlapcom navrhol, že si postavia domček. A tak sa všetci traja pustili do roboty. Lopatkou aj rukami a metlou nazhŕňali velikánsku kopu snehu, do ktorej šikovný tatino vydlabal vchod a dokonca aj okienko. Pred domčekom ešte spravil zo snehu lavičku, na ktorú si všetci posadali a vypili teplé kakao od mamky. Robota bola hotová a teraz sa už môžu nerušene hrať.
Keď prišiel večer a bolo treba ísť spinkať, Miškovi sa veľmi nechcelo. Aj mu slzička stekala po tvári, ale snehuliak Samko mu sľúbil, že zajtra sa budú opäť spolu hrať. A tak aj bolo! Každý deň ráno, keď išiel Miško do skôlky, najskôr na dvore pozdravil kamaráta, a poobede, hneď ako prišiel späť domov, sadol si na lavičku alebo na sánky a rozprával Samkovi, čo v škôlke zažil. Rozprával mu o svojich kamarátoch, aj o pani učiteľkách, s ktorými kreslili, skladali stavebnice a chodili na prechádzky a Samko sa na všetko dopodrobna vypytoval a spokojne prikyvoval hlavou. Potom sa hrali na skrývačku alebo, keď bol silný vietor, obaja sa pred ním v domčeku ukryli.
Až raz, keď bolo krásne tepľúčko, Miško prišiel zo škôlky a s nadšením utekal za snehuliakom Samkom. Chcel mu ukázať snežienky, ktoré našiel a priniesol maminke. A tiež mu chcel povedať, čo sa naučil dnes v škôlke. Že snežienky znamenajú, že prichádza jar a teda už ani Miško, a ani snehuliak Samko nebudú musieť nosiť šál. Lenže Samka nikde nenašiel. Volal naňho, hľadal ho aj v domčeku, ale nikde nebol. Smutne ostal stáť na dvore a po líčkach sa mu kotúľali slzy ako hrachy. Snehuliak bol preč.
Maminka si uplakaného Miška posadila na kolená a vysvetlila mu, čo sa stalo. Že jej ráno, keď odišiel Miško do škôlky, snehuliak zaklopal na okno a povedal, že musí odísť, lebo tu mu je už teplo. A že teraz iný chlapček na severnom póle potrebuje kamaráta. A že má maminka povedať Miškovi, aby sa nestrachoval. Budúci rok sa Samko určite vráti. Veď ho tu naňho predsa čaká jeho najlepší kamarát Miško! :)
Daniela Lališová venuje túto rozprávku pre
Ked sa ocko stane anjelom
Mamka s tromi deťmi zostala sama ..pomožme trom nevinným deťom..ocitli sa v situacii za ktoru nemožu...