ŠATY
Na vianočný večierok som sa chystala ako na svadbu. Bodaj by nie. Bola som po uši zamilovaná do kolegu. O päť rokov starší Igor bol ženatý. Vedela som o tom od samého začiatku, no po kanceláriách sa pošuškávalo, že so ženou dobre nežije a sú pred rozvodom. Ak si švihnem, chytím si ho predtým, ako svoje krídla rozprestrie Alena alebo Edita, ktoré idú po ňom ako po údenom.
“Musíš zabojovať. A rob niečo so sebou. Vyzeráš ako pred porážkou, – natvrdo mi poradila moja kamarátka.”
Keďže som s ňou chcela aj naďalej udržiavať priateľský vzťah, nespýtala som sa, ako to myslí. Som pred infarktom alebo pred zakáľačkou? Tvárila som sa, že nerozumiem, že som vlastne jej narážku prepočula. Myšlienkami som už aj tak bola kdesi v butiku a vyberala tie najkrajšie a najzaujímavejšie šaty, ktorými by som ohúrila Igora.
„Ak ho nevieš ohúriť svojou inteligenciou a dôvtipom“, zapáralo do mňa moje svedomie, „myslíš, že to nejaké handry dokážu? Pozri sa na seba. Tam ti prevísa slanina, tu máš tuku na vytápanie. Nehanbíš sa? Ako si chceš vo svojich tridsiatich troch rokoch lapiť nejakého muža, keď vyzeráš ako bojler? Mala by si si kúpiť domov veľké zrkadlo, dievča!“
“Čuš, ty pako! Každý v zime naberie nejaké to deko! A že som moletka, a čo? Nemusí byť každý anorektický ako Edita! Kostnatý ako Alena! Jedna odpornejšia ako druhá, – sipela som sediac na záchodovej doske.”
“Ty krava, ja ťa počujem! – ozvalo sa z vedľajšieho záchoda, ktoré zaniklo pri splachovaní. Až tak vo mne hrklo ako v starých hodinách, aké visia u babky na dedine v obývačke.”
“Ja som myslela inú Alenu… nie teba, – špitla som, až som sa spotila. Nič som nezachránila. Kolegyňa Alena moju hlasnú myšlienku hneď šírila po pracovisku.”
“To nebolo od teba pekné, že si sa tak nepekne vyjadrila o Alene a Edite, – Igor prešiel okolo mňa a ja som ucítila úžasnú vôňu po santalovom dreve. Znovu vo mne hrklo, tentoraz sa zrazil rýchlik s osobákom.”
Duša sa mi pokrčila a viditeľne čelo, ktoré mám aj tak ako harmoniku. Zaklipkala som očami a rýchlo zutekala. Aj tak sa nezdalo, že by Igor so mnou chcel viesť dialóg. Tak, a som v kaši. Kašle na mňa. Najprv ma to rozložilo, ale pár dní pred vianočným večierkom som sa zaprela. A oprela sa aj o dvere chladničky, aby som ich neotvárala. Zhodila som dve kilá a až vtedy sa vybrala do centra mesta. V obchodnom dome som pochodila všetky poschodia, ale dobrý mi bol akurát šál. Keď som narazila v značkovej predajni na úžasné šaty, zalapala som po dychu.
“Čože? Osemdesiat euro? Bláznite? Veď ani rukávy nemajú, – vyčítala som predavačke. Odula mäsité pery a pokrčila ramenami.”
“Pani, toto je butik. Choďte na Miletičovú, keď sa vám nepáči.”
Odhadla ma, mrcha jedna. Vedela, že mám hlboko do vrecka. Po tom, čo splácam hypotéku za svoju dvojgarsónku, mi veru veľa nezostane. Vliezla som teda do kabíny, ignorujúc ironický pohľad predavačky, keď som zvesila z ramienka šaty číslo 40.
“Tie vám budú malé.”
“Nestarajte sa. To sú pre neter.”
“Roztrhnete ich, – zjavne mi neverila, že kupujem pre iného, – vy potrebujete číslo 46, – povedala a podala mi väčšie šaty.”
“Vyskúšam obidvoje, keď nemáte iné číslo, – utrúsila som a vošla do kabínky.”
Vyskúšala som si len to väčšie číslo, bolo predsa nad slnko jasné, že 40-tky by som roztrhla. Väčšie šaty mi robili brucho a zadok. Ešte stále som mohla uvažovať aj nad číslom 48, ale také nemali. Vyšla som von z kabínky a v hlave sa mi prevracali čísla. Osemdesiat euro, moje nervy, to je celý majland. Veď za to mám kostým a nie takéto puzdrové šaty, ktoré sú síce posypané poľnými kvetmi od polovice dolu, no inak nič výnimočné. Aj keď… je to kvalitka. Podšité a … a potom čo? Z čoho budem fungovať celý mesiac? Nechcela som investovať do šiat viac ako štyridsať euro a toto je raz toľko.
“Sú mi veľké. A tieto… malé, – podávala som ich predavačke.”
S víťazoslávnym úsmevom ich zavesila na ramienko a keď mi venovala sarkastický úsmev, vypochodovala som z predajne. Som síce krátkozraká, ale videla som, ako sa jej uľavilo, keď som šliapla na zmizík. Musím si to premyslieť. Nenakupujem nepremyslene, ja nikdy. Vošla som do blízkej cukrárne a odoprela si veterník. Dala som si len laskonku a kávu. Keď som o pár minút položila prázdnu šálku na tanierik, presvedčenie vo mne dozrelo. A kúpim si tie šaty, aj keby mali eurá pršať na iný balkón ako na ten môj. Vošla som do predajne, ale za pultom už stála iná predavačka. Na ramienku viseli už len jedny šaty. Niekto si medzičasom kúpil tie menšie. Zvesila som tie „moje“ a zaplatila osemdesiat euro, cítiac ako mi krváca nielen peňaženka, ale aj srdce. Doma som si ich zavesila na ramienko a tešila sa z nich. Ale len do okamihu, kedy som sa do nich o dva dni, vymaľovaná a vyčesaná na vianočný večierok, nasúkala.
“Preboha, čo som pribrala z jedinej laskonky? – zrútene som si vravela, keď som sa videla v zrkadle. Vyzerala som ako čerstvo do črievka naložená krvavnica. Bola som červená v tvári od prílišnej snahy. Nestihla som domyslieť, keď sa švíky na šatách rozišli a ja som horko zaplakala.”
“Osemdesiat euro ste stáli, vy pandravy hnusné!”
Šaty som zobliekla a keď som si nasadila okuliare, zistila som, ja trúba, že som kúpila šaty číslo 40. Nemohla som sa rozplakať, aby som si nerozmazala mejkap. Obliekla som si vrece od zemiakov, teda sivé šaty, v ktorých som vyzerala ako valec a omotala si okolo krku červenú šatku. Červené topánky ma tlačili, ale pre lásku k Igorovi, čosi vydržím. Keď som prišla na vianočný večierok, skoro som spadla z nôh. Anorektické babizne Alena a Edita stáli namosúrene v kúte a hlavou pohodili smerom k Igorovi. Stál pri barovom pulte a zlatovlasá kráska mu štebotala čosi do ucha. Ovisli mi plecia… a nádej sa rozplynula. Igor sa rozvádzal práve kvôli blondínke, ktorú prišiel kolegom predstaviť. Podala som jej vlažne ruku a rovnako ako ja, aj Alena a Edita, ako zdochnutú rybu. Jediné, čo bolo na všetkom pozitívne, že do šiat č.40 som o pár mesiacov schudla a s Editou a Alenou sme sa stali kamarátkami.