Separovať by sme mali odpad, nie hendikepovaných

úvodná foto

 …no neraz to robíme opačne. Prisilné? Nie, len kruto úprimné. Vyrozprávam vám vlastnú skúsenosť. O akomsi zákone tvrdého obchodu…

Dovolím si hovoriť o chránenej dielni Prístav, ktorej som zriaďovateľkou, a aj o občianskom združení, ktoré ho prevádzkuje. Lebo je rozdiel, keď ju prevádzkuje občianske združenie, akým sme my, a iné, ak ju má „bežná“ podnikateľská firma. Minimálne v tom (nielen), že my dávame šancu aj ľuďom, ktorých by podnikateľské chránené dielne ani nezamestnali. Máme pracovníkov s veľmi ťažkými postihnutiami, sú tu ľudia s ťažkým telesným, mentálnym, ale i kombinovaným postihnutím. A nech to znie akokoľvek, sú jedineční, do istej miery samostatní a neraz aj vysoko vzdelaní ľudia, no nie sú takí výkonní, aby ich chcel „tradičný“ zamestnávateľ.

V tomto „biznise“ sa v rôznych podobách pohybujem už pätnásť rokov a tak si dovolím tvrdiť, že zamestnať ľudí s hendikepom sa oplatí. O benefitoch inklúzie  (včlenenia hendikepovaných do spoločnosti), ktoré ani zďaleka nie sú malé, som písala už neraz (viď napríklad blog z 20.6.2014). Týmto ľuďom sa v práci zlepšuje zdravotný stav, pretože sú v dobrej psychickej pohode.  Ich skúsenosti s tým, že majú prácu, kolegov a sú užitoční, sú možno jedinečné v ich živote. Aj preto je u nich, prekvapujúco, v porovnaní s hocijakou inou firmou, minimum „péeniek“. Pretože akonáhle má človek pozitívny pohľad na život, má podstatne menej zdravotných problémov. No vo všeobecnosti základným prínosom chránených dielní je zabezpečenie pracovnej rehabilitácie zamestnancov, v ktorej si človek osvojuje pracovné návyky a stáva sa opäť dôležitým článkom v pracovnom procese. Preto jeden z hlavných prínosov vidím v zdokonaľovaní pracovných činností a vo zvýšení ľudského i sociálneho kapitálu.

Keď komunikujem s novými firmami, poslancami, politikmi, ale i širokou verejnosťou a vysvetľujem im prínosy spolupráce s chránenými dielňami, akou je aj tá moja, jedna z prvých otázok, ktorú dostávam, je, čo vedia naši ľudia urobiť. A mojou odpoveďou je otázka, čo potrebujú. Uvedomujem si totiž, že ak chceme prežiť, musíme sa vedieť rýchlo prispôsobiť. Avšak aj naďalej neraz stojíme pred problémom, akým je (ne)konkurencieschopnosť. Spoločnosť však ešte dostatočne dobre nepochopila, že my nemôžeme byť najlacnejší, pretože keby sme boli, máme takých výborných ľudí, že sa o nich biznis sektor pobije. Ale tí ľudia sú u nás práve preto, že nie sú takí výkonní. Ich práca vôbec nie je najlacnejšia. A v tomto neraz dochádza k nepochopeniu. Aj keď biznis a fungujúci trh sú mimoriadne dôležité, pretože potom môže žiť aj sociálny sektor.

„Keby ste neboli takí zašití,“ neraz počúvam z úst širokej verejnosti na margo toho, že našu dielňu nevedia v obchodnom dome nájsť.

Chceli sme to inak. No niekedy mám pocit, že integráciu si iba želáme, no pripravení na ňu nie sme. Ľudia s postihnutím žiaľ vždy budú, minimálne v mysliach niektorých ľudí/spoločenstiev, osobami s postihnutím. Bariérou.

A možno je to len voľba súčasnej doby.

Voľba našej spoločnosti.

 A možno je to preto, že sme väčšiu časť dňa zvyknutí hovoriť o tom, čo by sme nechceli, namiesto toho, čo by sme chceli. Potom sa z toho stáva zvyk a ani si to neuvedomíme a zrazu hovoríme o tom denne, týždeň čo týždeň a niekedy aj roky.

Panuje stigma.

…že ľudia s hendikepom by mali byť vďační, nemali by byť ambiciózni a malo by im stačiť to, čo majú a dostávajú.

…že nech urobia čokoľvek, nech sa dovzdelávajú (ak im vlastne budú vytvorené podmienky, v ktorých, a za ktorých, by doštudovať mohli – teraz myslím najmä na architektonické bariéry, ktoré ľuďom s telesným postihnutím neraz k vyššiemu vzdelaniu bránia…), nikdy nebudú plnohodnotnými a výkonnými zamestnancami.

Z hľadiska odstraňovania všetkých foriem diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím však nie je riešením iba odstránenie segregácie v zmysle odstránenia fyzických bariér, ale komplexná zmena filozofie myslenia smerom k inkluzívnemu. Potrebné sú teda omnoho širšie opatrenia a štrukturálne zmeny.

Lebo nerovný prístup a nedostatočné zohľadnenie špecifických potrieb ľudí s hendikepom zásadne ovplyvňuje ich možnosti pre budúci život a má dokázateľne negatívny vplyv na ich integráciu do spoločnosti a predovšetkým profesijné uplatnenie. Čo na druhej strane neraz spôsobuje vysokú závislosť na drahých liekoch, ústavnej starostlivosti, či sociálnych dávkach a ich sociálno-ekonomickom zázemí.

Lebo aj keď tu máme zákony a politici sa chvália, že podporujú chránené dielne, tak celá zodpovednosť, ktorú by mala niesť spoločnosť, je presunutá na samotné chránené dielne. Či to vyslovím nahlas, alebo si to len v duchu pomyslím, spoločnosť v tomto štáte ešte nie je nastavená tak, aby podporovala prevenciu. A kto hovorí, že u nás sa chráneným dielňam darí, nech si jednu skúsi založiť a potom aj prevádzkovať.

Za uplynulé dni, týždne, mesiace a roky som si zvykla zaspávať s vedomím, že neviem, či sa mi na druhý deň podarí získať peniaze pre ľudí, ktorých v chránenej dielni zamestnávam, ktorých vyškoľujem za dobrovoľníkov, ktorým poskytujem študentskú prax alebo poskytujem kurzy sebarozvoja a sebaobsluhy. Pre ľudí, ktorí sú v práci na mňa odkázaní.

Vyštudovaná sociálna pracovníčka, mediátorka a certifikovaná manažérka, taktiež osoba s ťažkým telesným postihnutím, ktorá musí mesačne zohnať na fungovanie organizácie minimálne tisíc eur. Osoba, ktorá sa v uplynulých mesiacoch a týždňoch snažila zachrániť dielňu ešte o čo si intenzívnejšie.

Nechcela som almužnu.

Hľadala som odberateľov našich služieb, ponúkala kurzy, rozširovala naše služby. Pri hľadaní som prešla niekoľko sto kilometrov na vlastných, trochu chabých, nohách. Rozposlala viac ako päťsto e-mailov, zrealizovala viac ako tristo telefonátov, osobne sa stretla s dvoma stovkami osôb. Mesačne zrealizovala množstvo projektov. Kým mi to umožňoval môj zdravotný stav.

Presne toto som ja.

Chcela som prácu pre našich ľudí. A tí by si ju s úsmevom na perách radi odpracovali. Aby sme neskôr, v čase už existenčnej krízy, nemuseli len načahovať ruky.

„Ty chceš zatvoriť dielňu?“, neraz sa ma pýtajú ľudia z môjho okolia.

„Nie, nechcem. Neotvárala som ju s tým, aby som ju o dva roky zatvorila,“ zvyknem odpovedať už bez emócií.

Rada by som poskytla prácu čo najväčšiemu množstvu osôb so zdravotným postihnutím. Rada by som dala príležitosť ľuďom pracovať. Rada by som aj ďalším pomohla skvalitniť ich životy. Po pracovnej i osobnostnej stránke. Lebo presne tohto som v chránenej dielni zakaždým svedkom. Ich rastu.

Listom o osobné stretnutie som sa obrátila aj na nášho prezidenta. Už 24.6. mi prišla odpoveď s tým, akú záslužnú prácu robím, ale v súčasnosti naše osobné stretnutie nie je možné. Odpoveď z kancelárie prezidenta bola pochopiteľná. Nie je to o nezáujme, ale o mnohých iných povinnostiach, ktoré naša hlava štátu má.

Obrátila som sa na banskobystrických poslancov a kandidátov na primátora. Veď po prečítaní ich sľubov nachádzam aj „záujem o dianie v meste, pomáhať všetkým, bez rozdielu spoločenského statusu, zníženie nezamestnanosti“ a ďalšie neraz iba predvolebné blá blá blá. Lebo na moju výzvu zareagovali IBA dvaja. S jedným poslancom som ešte v kontakte, s druhou – poslankyňou, sa mi v súčasnosti nedarí telefonicky skontaktovať. A pomoc prisľúbila aj jedna europoslankyňa. No odvtedy zostalo ticho.

Nemôžem povedať, že by našej dielni mesto nepodalo pomocnú ruku. Boli nám ponúknuté priestory, ktoré sú kolaudované, resp. prístupné práve od dnes. A v ktorých by sme platili len za spotrebovanú energiu (oproti súčasným priestorom, by sme ušetrili cca 150 – 190 eur mesačne). So zástupcami mesta prebehlo veľa rokovaní, na moju žiadosť bol prizvaný i Úrad verejného zdravotníctva. Predsa len, po mojich nemalých skúsenostiach so zriaďovaním, som sa chcela dopredu vyhnúť možným problémom pri sťahovaní dielne. „Hygiena“ mestom ponúknuté priestory na účel kaviarne neschválila. A presťahovať iba knižnicu by ľudí, žiaľ, neuživilo. Priestory sme boli nútení odmietnuť. V uplynulom týždni nám bol ponúknutý i ďalší priestor (nie bezbariérový, čo by neumožnilo zamestnať ľudí s telesným hendikepom odkázaných na invalidný vozík). Komunikácia s kompetentnými osobami a ľuďmi však ešte neprebehla a tak nevedno, či by tento priestor bol už tým vyhovujúcim. Nie pre nás. Ale zákonom. Častokrát nezmysleným. Pravdou však je, že tieto zákony vznikli aj preto, že podvodmi zaváňajúce sociálne podniky nepostihli tých, ktorí podvod spáchali, ale tých poctivejších. Tým sa zvýšili kontroly ako aj administratívna záťaž aj chránených dielní. Aj keď ľudia pracovať chcú.

Poviem to priamo. Naše finančné problémy sú oveľa väčšie (opätovne vás odporučím prečítať si už na raz uvádzaný starší blog) a samotné sťahovanie už našu dielňu nezachráni. Dlh za predchádzajúci rok (rok 2013) je viac ako 3.800 €. Ten v tomto roku narastal denno-denne o cca 40 €. Suma sumárum, ak široká verejnosť príde k nám na literárnu besedu, ktorú si „vypočuje“ pri jednom pohári čistej vody, za ktorú si pochopiteľne neúčtujeme nič, neobjedná si zákusok, nezakúpi výrobok z tvorivých dielní, autorskú knihu Prístavákov, nedá si v našich priestoroch zorganizovať narodeninový či firemný večierok, upiecť tortu a po dvoch rokoch našej existencie stále iba hovorí o tom, „aká je škoda, že som k vám ešte nestihla zájsť,“ tak presne toto sú tie dôvody, prečo k 1.októbru budeme nútení dielňu zatvoriť.

Pretože ten zákusok pečieme zo surovín, ktoré si vopred musíme nakúpiť. Pretože na upečenie vynaložíme energiu, ktorá tiež niečo stojí. Ale urobíme to vďačne.

Lebo nestačí chcieť, treba aj niečo urobiť.

Nestačí hovoriť o záujme, ale činy aj uskutočniť.

Lebo, ak čítate medzi riadkami, tu nejde o mňa a túto konkrétnu chránenú dielňu, ktorú som „použila“ ako svoj osobný príklad.

Ide o viac. A ide aj o princíp.

Pretože podporovať znamená aj navštevovať. Pretože integrovať znamená začleniť. Pretože umožniť ľuďom s hendikepom pracovať, znamená prispôsobiť im podmienky. Pretože princíp inklúzie implikuje, že ľudia s postihnutím by mali byť začlenené bez ohľadu na ich fyzické, intelektuálne, emocionálne, sociálne, či iné podmienky. Pretože inkluzívny prístup znamená bezpodmienečné akceptovanie potrieb všetkých… Preto jednou z vízií by malo byť smerovanie k vytváraniu ústretových komunít, ale i k maximálnemu obohateniu jednotlivca v spoločnosti. Pretože to so sebou prináša praktický predpoklad, že ideovým východiskom takto chápaných chránených dielní bude skutočnosť, že ľudstvo sa stane integrovanou komunitou ľudí rôznych postihnutí.

V mene chránenej dielne Prístav i vo vlastnom mene ĎAKUJEM všetkým, ktorí nám dali príležitosť, možnosti, chuť, silu, hmotné i nehmotné veci potrebné k našej práci. Ďakujem našim obchodným partnerom, ktorí nám nezištne pomohli pri zriadení tohto, verím, že nielen pre mňa, jedinečného miesta. Ďakujem dobrovoľníkom, ktorí u nás trávili dni, týždne ba aj mesiace za „obyčajné“ ĎAKUJEM. Ďakujem každému jednému podporovateľovi, ktorý sa zúčastnil našich aukcií, výziev a tým prispel na chod chránenej dielne. Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste verili nielen mne, ale aj tomuto, stále verím, že zmysluplnému projektu. Ďakujem každému jednému z vás, ktorý ste dočítali tieto riadky.

A aj keď sa hovorí, že nádej zomiera posledná a do 1. 10. 2014 zostáva ešte pár dní, aby dielňa mohla byť otvorená aj naďalej, musel by sa stať asi zázrak…

Občianske združenie však zostáva fungovať naďalej, ako aj ja pôsobiť v sociálnej sfére. Tí, ktorí si však obľúbili naše služby, či už vo forme knižiek, vianočných ozdôb, koláčov… Viete, kde ma nájdete. Ale skôr, než sa vypíšem z pocitov, ktoré ma už dlhodobo trápili, dovolím si vysloviť jednu prosbu priamo k vám.

Majte otvorené oči i srdcia.

Aj keď úvahy, že chránené dielne majú byť konkurencieschopné a poraziť tradičný biznis, sú postavené na hlavu.


Marci V.K. podporuje výzvy

Image 1

Prístav nádeje - TRÉNINGOVÉ CENTRUM PRE HENDIKEPOVANÝCH

Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.

Podporiť výzvu

Image 20

Pomoc pre Tomáška a jeho rodinu

Pomôžte nám prosím, aby sme zvládli náročnú situáciu pri Tomáškovom zdravotnom stave....

Podporiť výzvu

Image 28

Damiánkov sen

Damiánko sa narodil so vzácnou diagnózou downov syndróm.......

Podporiť výzvu

Image 51

Terapie pre Filipka

Detský autizmus nám kompletne zmenil život. Ten Filipkov sa však vďaka terapiám začína meniť k lepšiemu....

Podporiť výzvu