ĽudiaĽuďom.sk Blog

Už o pár dní sa dostane na pulty kníhkupectiev kniha ŠIMON. Príbeh chlapca, ktorý je vinou lekárov po banálnej operácii nosnej prepážky už 6 rokov v bdelej kóme, pozná celé Slovensko. Nielen o knihe a jej krste, ktorý bude 26. novembra, ale tiež o písaní a emóciách sme sa rozprávali s jej autorkou Darinou Mikolášovou. Tá sa príbehu Šimona Bucha venovala od úplného začiatku. Za reláciu Família o osude tejto rodiny v roku 2013 získala nomináciu za najlepšiu elektronickú reportáž v Novinárskej cene 2012. S Darinou sa rozprávala Daniela Lališová z portálu ĽudiaĽuďom.sk.

1.     Vo Famílii si sa venovala mnohým príbehom. Prečo práve Šimon? Čím ťa tento príbeh oslovil natoľko, že si ho spracovala knižne?

Myslím, že to bola zhoda všetkých náhod. Šimonov príbeh som sledovala úplne od začiatku, ako sa v rodine táto tragédia stala. Pracovala som vtedy ešte v televíznom spravodajstve a mala som službu práve vtedy, keď na divácku linku telefonovala Šimiho mama. Keď sme sa stretli, padli sme si do oka a zostali sme v kontakte dodnes, takže sa poznáme už takmer sedem rokov. A prečo Šimon? Pretože som si zrazu pri ňom uvedomila, ako veľmi je dôležité vážiť si, čo máme.  Dokonca aj to, o čom si myslíme, že sú to samozrejmosti. Lásku, šťastie, zdravie, to, že môžeme rozprávať, jesť, chodiť….V sekunde môže byť všetko inak. A nemusí to byť vôbec naša vina. Skrátka sa niečo stane….

2.     Ako prebiehala komunikácia s rodinou Buchovcov? Aký bol váš spoločný prvý kontakt a hneď súhlasili s tým, že napíšeš knihu?

Najskôr som sa stretla iba s maminou Valikou a s jej deťmi – Barborkou a Matúšom.  Nakrúcali sme o prípade reportáž do Televíznych novín. Otec vtedy nebol doma – pracuje totiž v Rakúsku. Bolo to stretnutie maximálne emotívne, nebudem tajiť, že sme plakali všetci. Aj ja. Nejako to na mňa celé doľahlo.  Prišlo mi to ako nehorázna nespravodlivosť. Nechápala som, ako sa takéto niečo vôbec mohlo stať. To, že by sme napísali knihu, mi vtedy absolútne nenapadlo. A musím priznať, že to vôbec nebol môj nápad.  Zrodil sa až o šesť rokov neskôr, pri nakrúcaní Famílie pre RTVS. Vtedy som s mamou Valikou sedela na verande ich domu a ona sa ma spýtala, či by som o tom nenapísala.  Strašne som sa toho vtedy zľakla.

3.     Prečo?

Neviem to celkom presne popísať – určite ma to najskôr zaskočilo. Nevedela som, ako začať, čo všetko má v knihe byť. Netušila som, či sa mi podarí vcítiť do pocitov rodiny dostatočne.  Chcela som príbeh písať pohľadom matky, ja sama pritom  zatiaľ ešte dieťa nemám, takže som vedela, že to bude  maximálne ťažké. Ale na druhej strane som bola poctená tým, že  Šimiho mama oslovila práve mňa. Bol to dôkaz toho, že mi dôveruje. V ten deň sme si totiž navyše aj konečne po rokoch potykali :)

4.     Ako vnímalo tvoje okolie tvoje rozhodnutie napísať túto knihu?

Len málokto o tom vedel. Kým som nemala aspoň dve tretiny rukopisu,  nechcela som hovoriť, že píšem.  Vedeli o tom len moji najbližší. Prvý raz som to priznala myslím  až vtedy, keď sme s celým tímom relácie Famílie získali za dokument o Šimonovi nomináciu na Novinársku cenu.

5.     Stalo sa ti, že ťa tento prípad natoľko „vtiahol“, že si pocítila, že mu venuješ naozaj takmer všetok svoj čas?

Nemohla som mu venovať všetok svoj čas, pretože popri písaní som musela normálne pracovať – vysielať, nakrúcať, moderovať akcie… Nedalo sa zobrať si napríklad pol roka voľna a venovať sa iba knihe. Na nej som pracovala priebežne vo voľnom čase. Ale pri jej dokončovaní som sa nechala príbehom doslova vtiahnuť. Nedalo sa inak, termín tlačil – chceli sme knihu vydať k Šimiho narodeninám. Vtedy sa mi o Šimonovi už aj snívalo. Alebo som spať nemohla a písala som aj po nociach, aby sme všetko stihli. Nebolo jednoduché udržať si odstup – ten príbeh je naozaj veľmi silný. Preto som veľmi privítala, že som dokončený rukopis mohla dať prečítať ešte trom ľuďom – mojej sestre, doc. MUDr. Eliške Kubíkovej a jednému právnikovi.  Tí skorigovali prípadné odborné aj iné nedostatky.

6.     Súd nakoniec uznal Šimonovi a jeho rodine odškodné. Sú peniaze tou správnou kompenzáciou zničeného života?

Nemyslím si, že mám právo hodnotiť túto vec.  Je to otázka pre rodinu Šimona. Nikto z nás nie je v jej koži.  Neskutočne veľa si vytrpeli a trpia dodnes. Ale som si istá tým, že nijaké peniaze nikdy v živote nič nenahradia. A keby ste sa pozreli do Šimonových očí,  ktoré sú mimochodom neskutočne hlboké, zistíte, že je to naozaj pravda.

7.     Ako vznikla myšlienka, že Šimon bude pomáhať ďalej?

Za portálom ĽudiaĽuďom.sk stoja ľudia, ktorým verím. Keď som dokončila knihu, telefonovala som s Rolom Kyškom, aby sme niečo vymysleli. A dali sme dohromady myšlienku, že vydražíme úplne prvý výtlačok knihy a takisto i vstup na slávnostný krst, kde bude mnoho známych osobností. Celý výťažok z aukcie pôjde chorému Samkovi a jednej umelkyni po autonehode, ktorá potrebuje peniaze na liečbu. Oba príbehy som našla na vašom portáli. A venujeme im aj výťažok zo všetkých kníh, ktoré sa na krste predajú.  Tak držte palce! :)