ĽudiaĽuďom.sk Blog

Deň čo deň a čoraz častejšie sa zamýšľam nad ľuďmi, s ktorými ráno cestujem do práce. Ich tváre nevyžarujú nadšenie ani spokojnosť. Nejde o rannú únavu. Ide o odlišný typ únavy. Najvýstižnejšie mi napadá únava ducha, ktorá sa odráža na celkovom vyžarovaní. Svoju cestu za prácou mapujú pre jediný cieľ. Pre cieľ, ktorí im dáva pocit slobody. Vraj…

Ten pocit slobody predpísala teta zvaná spoločnosť. Ona veľmi múdro diktuje svojim ratolestiam, čo je dobré a čo nie. Ona ukazuje svojim ovečkám, kde je sever a trestá, keď sa zblúdilá ovca chystá otočiť doľava či vyskočiť z jednosmerne tečúceho prúdu a povedať, že dva krát dva nemusí byť vždy štyri. Svojim poslušným ratolestiam tiež vysvetľuje, že prioritou sú papieriky, ktoré Vám dajú akúsi vstupenku do spoločnosti, zabezpečia prestíž, uspokoja potreby a dajú pocit slobody.

Usilujeme sa o peniaze na život, ktorý nás nebaví

Pani vážená súdružka Spoločnosť vysvetľuje: Mať dobrý plat znamená, že pri dobrej vôli bankového systému so slušným úverovým profilom získate hypotéku a budete mať vlastný byt, sadnete si za volant v novučičkom, reklamou ospevovanom aute, doprajete si toľko jedla koľko budete chcieť a viete čo? Za peniaze si skutočne kúpite zdravie a aj lásku… Kúpite si všetko, len si vyberte dobrú školu, najideálnejšie aj tú,  ktorú nechcete… A následne na to zvažujte pri výbere povolania ako prvé kritérium peniaze (podľa výskumu európskych hodnôt to podobne ako Vy robí ešte 90 percent ďalších ľudí). Nepozerajte sa na to, že s tým, čo robíte, necítite vnútorné spojenie. To nie je podstatné. Zabijete „len“ svojho ducha, ale hmotné „čačky“ tvoria výsledok… Veď predsa máme čas dosť. A pokojne si ho môžeme dovoliť márniť na život, ktorý nechceme len pre niečo, čo nám zaručí plno mamony, a to, čo je v mojej náruči všeobecne uznávané. Ovečky moje, uvidíte, budete prekypovať slobodou, narastú Vám krídla a všetci budú obdivovať Vašu dôležitosť, ktorá sa odrazí na blahobyte. Ľudia si vás budú viac vážiť, ba Vám oblizovať zadky a „kamarátov“ budete ma celú fúru. A Vy budete spokojní v lone mojom, budem Vás láskať bankovkami a trápnymi konvenciami, ktoré som vytvorila až do smrti. A tu už skutočne končí súčasná rozprávka, ktorá ma privádza do nepríčetnosti. Ľudia, ženiete sa za peniazmi a myslíte si , že získavate slobodu, lebo si môžete dovoliť, čo len na svete chcete?

Pozrite sa , akí sme slobodní

Napríklad stačí si len zájsť do potravín a vybrať si z 80 percent chemických potravín. Po čase však ochorieme, ale z čoho? Nebodaj z geneticky upraveného ovocia a  zeleniny? Z tej špinavej vody z kohútikov? Aspratamu? Glutamátu? Či iných pochybných svinských sladidiel v potravinách? Z fluoridu v zubných pastách? Z hliníkových solí, ktorými nás postrekujú? Alebo sú to len čiaročky lietadla smerujúceho do Poľska?  Z liekov, ktoré majú viac vedľajších účinkov ako jeden priestupný rok?  Očkovaniu, ktoré sa z ničoho nič vyskytuje v rôznych krajinách, lebo „panstvo“ vsadilo vírus? Alebo nebodaj z toho špinavého vzduchu?

A toto má byť akože naša sloboda? Stačí si otvoriť oči a všimnúť si naše zovretie v chápadlách tohto prehnitého spoločenského systému, ktorý nám vsugerúva, že peniaze sú to podstatné, čo nás robí ľuďmi a kvôli čomu nám narastú slobodné krídla.

Jablko z vlastnej záhrady chutí najlepšie

Myslím si, a pevne dúfam, možno naivne, ale predsa, že dospejeme do štádia, kedy sa každý z nás bude chcieť vymaniť z tejto patovej situácie a špiny, v ktorej sa hrabeme, no čo je najhoršie, podporujeme, lebo stále plníme príkazy ako naivní pešiaci.

Jediným spôsobom, ako sa nepodieľať na špinavej hre, je snáď snaha po sebestačnosti. Osamostatnenie sa napríklad prostredníctvom vlastnej záhradky, vlastného hektára, kde budeme potravinovo sebestační a pestovať si hodnotné jablká. Osamostatniť sa môžeme aj solárnymi panelmi, ktoré zabezpečia elektrinu a čistou vodou z vlastnej studne. Štátu zaplatíme jedine daň. Je toho oveľa viac a riešenia musíme hľadať, lebo nevyhráme túto tretiu svetovú vojnu morálnych kríz, ktorá už dávno začala.

Ale dovtedy sa stále budeme niečomu či niekomu prispôsobovať, aby sme neprišli o to najcennejšie, čo nám dáva falošné krídla. Budeme mlčať ako ryby a ústa nám zatvoria nuly na účtoch. Presne o to tu ide a to sa od nás chce. A tak si slobodní otroci vykročia aj ďalší deň do práce, možno unavení zo svojej zaneprázdnenosti, ale hlavne, že s pocitom „slobody“.

Veď koľkí z nás by robili to, čo robia, keby peniaze v našom živote  nehrali žiadnu úlohu? Ako by ste potom skutočne naložili so svojim životom? Ako malé deti ste túžili byť niekým iným kým sme teraz, ale na  trhu práce by sme nemali uplatnenie a  prestávame veriť vo vlastné sily či talent. Veď by sme sa NEUŽIVILI. Máte pravdu, chce to ďalšie „áno“ spoločnosti. Robme aj naďalej veci, ktoré nemáme radi, aby sme mali na život, ktorý nás nebaví.

Veď Goethe to chápal snáď najlepšie, keď povedal “Nikto nie je  viac zotročení, ako tí, čo si mylne myslia, že sú slobodní“. Amen.