ĽudiaĽuďom.sk Blog

Antónia vošla do bočnej uličky a s uľahčením si pomyslela, ako dobre, že nie som na mieste tej úbohej ženy, ktorú denne stretávam pri obchodnom dome. Stála pred vchodom v otrhaných šatách, so šatkou nakrivo omotanou okolo hlavy a s ústami bez zubov prosila okoloidúcich, aby jej prispeli na jedlo.

• Ty si fakt naivná, nosíš jej deň čo deň čosi z domu na raňajky, vari aj na obed. Myslíš, že to naozaj zje? – čudovali sa jej kolegyne, ale ona sa nenechala odradiť.
• Je to chuderka, ktovie, čo všetko v živote prežila, čo ju vyhnalo na ulicu, – bránila ženu i seba Tonka a nad ľahostajnými kolegyňami len mávla rukou.

Na ich slová však prišlo o pár dní. Ženy v podniku mali pravdu, keď si o nej mysleli, že je naivná a hlúpa. Naletela počernému chlapovi, ktorý mohol mať okolo štyridsaťpäť rokov a jeho zvrchník si musel pamätať obdobie spred dvadsiatich rokov. Na nohách mal obuté tenké topánky s vydratou podrážkou. Uprel na ňu smutný pohľad a pod nos jej strčil tabuľku, na ktorej mal napísané: Som chudobný a na smrť chorý. Musel som odísť zo svojej krajiny, kde takých ako som ja, prenasledujú a bijú. Doma som nechal manželku a dve deti. Moja matka sa leta nedožije. Prosím, prispejte mi na vlak, aby som sa mohol vrátiť domov, do svojej vlasti na Vianoce, aj keď mám strach. Ale väčšie obavy mám, či ešte niekedy uvidím svoju rodinu.

Antóniu mužove slová dojali. Nespustil z nej oči. Priam sa jej do nich vpíjal. Otvorila peňaženku netušiac, či je to po rumunsky hovoriaci človek alebo človek pochádzajúci z inej krajiny. Pramálo ju to v tej chvíli zaujímalo. Jediné čo chcela, pomôcť mu.  Z kabelky vytiahla peňaženku a keď ju otvorila, aby v nej zalistovala, muž sa nad ňu naklonil a kým stihla čosi urobiť,  prstami vošiel do priehradky. Vytiahol dvadsať euro a spýtavo sa pozrel na Tonku. Mlčky prikývla, aj keď ju jeho správanie zaskočilo. Mala v úmysle dať mu o polovicu menej, ale keď sa už tak raz stalo, čo už.

• Ty si naozaj padnutá na hlavu. To chceš spasiť celý svet, alebo len polovicu zemegule? – spýtal sa Antónie jej pragmatický brat, – Naozaj si myslíš, že tie peniaze použil na to, aby si kúpil cestovný lístok na vlak? Nebuď smiešna, sestrička.
• Musíme si pomáhať, – odrovnala ho a viac si brata nevšímala. Od malička bol iný. Bol sebe stredný a ak súrodencom dali rodičia veľké jablko, prekrojil ho a väčšiu časť zjedol sám.

O pár dní Antónia sedela s priateľkou na káve v cukrárni. Pristúpil k nim muž v stredných rokoch. Bol vyziabnutý, zjavne mu bolo v decembrovom počasí zima. Tvár mal ako cmar a dlhé prsty by pristali skôr klaviristovi ako hluchonemému človeku, ktorého osud predurčil na žobranie. Chaoticky pobehoval po cukrárni od stola k stolu a ukladal na ne drobné plyšové zvieratká na prívesku. Priložil tabuľku.

Som hluchonemý a potrebujem prežiť. Nikto ma nechce kvôli môjmu hendikepu zamestnať. Nežobrem, len si chcem pomôcť. Zvieratká sám vyrábam, aby som si prilepšil a mal aspoň na lieky. Prosím, kúpte si odo mňa prívesok za sumu, ktorú sami určíte.

Antónia ani na chvíľu nezaváhala. Z peňaženky vybrala päť euro a položila ich vedľa plyšového medvedíka.

• To nemyslíš vážne. Fakt veríš tomu, že ten človek je hluchonemý? No však počkaj, – uškrnula sa priateľka Tonky.

Muž pristúpil k ich stolu a bez toho, aby sa na ženy pozrel, zhrabol päť euro a chcel aj plyšové zvieratko, no priateľka Antónie mu v tom zabránila. Bola pohotovejšia. Zdrapla prívesok do dlane. Muž podráždene a spýtavo pozrel na ženu. Bankovku stále držal v ruke. Aj tú mu priateľka Antónie, napriek jej protestom, vytrhla z ruky.

• Daj to sem! – skríkol muž a načahoval sa po bankovke.
• Hluchonemý, čo? – ironicky povedala žena a Tonka, namiesto toho, aby sa priklonila na stranu priateľky, skríkla na ňu.
• Nehanbíš sa? Daj mu tie peniaze a vráť mu aj prívesok. Ktovie, aké choroby v skutočnosti má.

Ale to sa už ani jedna, ani druhá nedozvedeli.

• Zavolám na vás políciu, – povedala Tonkina priateľka, ktorá ňou v tej chvíli prestala byť.

Muž zutekal z cukrárne. Bez bankovky, aj bez prívesku.

• Som hlúpa, ja viem. Ale keď vidím niekoho trpieť, srdce mi plače. A obzvlášť teraz, keď Vianoce klopú na dvere, som zúfalá pri pomyslení, že tí úbohí ľudia nemajú kam ísť, – presviedčala nielen brata, ale aj samú seba.

Antónia zostala ešte v ten večer, prechádzajúc popod Michalskú bránu, rozčarovaná. Oslovil ju územčistý muž s očami vyvrátenými do bielkov a prosiaci ju o almužmu. Natŕčal k nej dlane.

• Pár centíkov, paninko… prosím… nemám ani na čaj. Je mi zima a som hladný.

Antónii bolo čudné, že muž je tučný. To, že bol špinavý a namiesto čiapky mal okolo hlavy obtočenú handru, ju neprekvapilo. Rozhodla sa tentoraz zabojovať a ignorovať ho. Prešla okolo neho, ale on ju dobehol a predbehol.

• Povedal som, že som hladný a je mi zima, – agresivita v jeho hlase sa dala počuť, aj keby mala Tonka v ušiach zaľahnuté.
• Nemám drobné.
• Môžeš mi dať aj bankovky, – muž nadvihol obrvy a schytil ju za rukáv, – počula si, čo som povedal?!

Antónia sa obzrela za seba, ale ulica bola prázdna. Preľakla sa. Vytrhla sa mužovi a aj keď mu chcela demonštrovať, že sa ho nebojí, strach jej zrýchlil krok. Muž rovnako pridal do kroku a keď sa rozbehla smerom k podchodu, aj on bežal.

• Ty štetka! Bodaj si do rána zdochla! – kričal za ňou, kým nezmizla v podchode.

Obzrela sa za seba a keď videla, že muž sa už sústredí na iného okoloidúceho, uľavilo sa jej. Na zastávke autobusu smerom do Petržalky stál muž. Opieral sa o francúzske barly a úpenlivo ju sledoval pohľadom. Toho muža poznala. Stával tam často. Vždy bol čisto oblečený, vyumývaný, nikdy nemal vypité a nikdy nejavil  známky agresivity. Otvorila peňaženku a vytiahla z nej päť gastro lístkov. Podala mu ich a on prekvapene, s tvárou vyjasnenou od radosti, sklonil hlavu, akoby sa zahanbil.

• Ďakujem, srdiečko… mám rovnako starú dcéru… ale tá ma vyškrtla zo života. Prepísal som na ňu dom a … zabudol som na seba… na vecné bremeno. Vyhodila ma z vlastného… teda už jej domu a ja… si za to, že musím prežiť vianočné sviatky na ulici, môžem sám.

Antónia by ho najradšej pozvala k sebe domov, aby nebol sám, lebo na Vianoce nemá byť nikto sám, no slina jej uviazla v krku a dolu tvárou sa jej valili horúce slzy. Muž sa na ňu pozrel a najprv rozpačito roztiahol ruky a potom sa srdcervúco sám rozplakal.