ĽudiaĽuďom.sk Blog

Áno, nikdy nikto nepovedal, že život je ľahký. Hovorí sa iba, že sa oplatí žiť. A ja súhlasím. Aj keď sled posledných udalostí mi dáva riadne zabrať.

Mohla by som teraz písať o tom, že za uplynulých deväť mesiacov som osem strávila v nemocnici, že som podstúpila niekoľko operácií za mesiac, veľa plakala, kričala od bolesti, absolvovala diagnostické vyšetrenia, ktorých výsledok bol na vlas rovnaký: „Abnormálny nález.“ Mohla by som povedať, že som unavená. Životom… A keď je najhoršie, tak si vždy spomeniem na slová Charlesa Bukowského „Svět patrí těm, co se neposerou.“ A žijem ďalej. Lebo vždy sa nájde dôvod prečo.

Každý deň je v niečom krásny, je iba na nás to neprehliadnuť.

Lebo môžeme mať všetko, za čo sme ochotní bojovať.

Lebo nás ovplyvňujú udalosti, okolnosti a aj ľudia.

Lebo život nás naučí a ľudia obohacujú.

Tak ako mňa jedna zdravotná sestrička z neurologickej ambulancie v Železničnej nemocnici v Bratislave.

Pred ambulanciou bola dusná atmosféra. Čakáreň plná ľudí, časový sklz. Sú ľudia, ktorí sa vždy zdajú nahnevaní a neustále vyhľadávajú konflikt. Aj takí sa našli. Úmerne tomu sa zhoršovala nálada pred ambulanciou a aj vo vnútri. Hlavou vám prebehne, aby ste sa do toho nestarali, lebo hádky a krik sa vás netýkajú. Lebo rozum vám hovorí, že boj, ktorý bojujú, nie je s vami, ale s nimi samotnými. A v tom vyjde sestrička z ambulancie, rozhliadne sa a hovorí: „Vonku je tak krásne a aj tak sa mi akosi ťažko dýcha.“ A v tom rozdá ľuďom v čakárni mentolové cukríky Snehulky.

Tí namosúrení zmäkli a usmiali sa. Iní zostali stáť v nemom úžase. Ja tiež. Pretože som takéto gesto vôbec nečakala. Lebo som sa s takýmto prístupom ešte doposiaľ nestretla. Lebo som zostala zahanbená sama pred sebou. Lebo som si uvedomila, že v každučkom dni sa nájde niečo pekné, niečo, kvôli čomu sa zastavím a ticho usmievam. Lebo keď som vstúpila do ambulancie ja, sestrička sa ma opýtala, čo môže pre mňa urobiť. Pre mňa…

Vyšetrenie prebehlo viac menej štandardne. Vyplazte jazyk, vycerte zuby, triafajte si pätou po kolene… Neurologickí pacienti to poznajú. Ale to, čo nasledovalo, ma predsa len prekvapilo.

„Píšem vám moje súkromné telefónne číslo a aj adresu. Keď budete tu v Bratislave a nebudete mať možnosť, kde prespať, u mňa môžete. Manžel je zväčša na cestách, a aj keby nebol, rád si s vami vypije kávu“, povedala mi zdravotná sestrička, ktorá hodinu pred tým rozdávala v čakárni Snehulky.

Kým som sa obliekla podišla ku mne s papierikom, na ktorom stáli údaje o ktorých hovorila. Pri slovnom spojení „posteľ + prespanie“ mi vytryskli slzy z očí. Tentokrát nie od bolesti. A keď som odchádzala sestrička mi otvorila dvere a opýtala sa ma, či ma môže objať. Ona mňa…

A ja som si uvedomila, že rešpektovanie ľudských citov pre niekoho možno neznamená nič, ale možno znamená všetko pre toho druhého.

Že jeden z najkrajších pocitov je, keď vieš, že pre niekoho niečo znamenáš.

Že pokiaľ dávame, nikdy nestrácame.

Že toto sú presne tie udalosti, kedy sa usmievate, akoby ste sa včera netrápili.

Že objatia, úsmevy, smiech… sú v živote nenahraditeľné.

A každý z nás jedinečný.

Aj preto som prišla k záveru, že by sme mali dávať, čo najviac chceme, aby k nám prišlo.

A ja v tom budem pokračovať…