ĽudiaĽuďom.sk Blog

Do kancelárie pána magistra som vošla so sklopenými očami, aj ušami. Boli sme dohodnutí, že za ním prídem, pretože som mala záujem využiť svoj voľný čas v prospech niekoho, kto to potrebuje.

Cítila som sa ako nikto. Nie, že by som si neverila, no skôr som mala pocit, že som jedna z mnohých. A tak som sa snažila predať čo najlepšie a bez klamstiev, zveličovania. Povedala som mu, že som matka vtedy 8 ročného chalana, že pracujem na dvanásťhodinové zmeny, že študujem druhý ročník na VŠ, no a aj napriek mojim povinnostiam, by som svoj voľný čas trávila nie s nohami na stole doma, ale aktívne, v zmysle pomáhania iným. Ako dobrovoľník, ktorým som vždy túžila byť. Pracovať ZADARMO. Alebo… pre dobrý pocit.

Priznám sa, čakala som odmietnutie. Pretože jedno také som už zažila, aj keď nepriamo. Keď som kontaktovala istú organizáciu, ani neodpísali. A na to si ja potrpím. Aspoň odmietnutie očakávam. Aspoň vygenerovaný e-mail. Aspoň, ďakujeme za záujem, ale… No, aspoň niečo… A to z jednoduchého dôvodu. Ponúkam im svoj voľný čas. Bez nároku na odmenu.

Pán magister bol jedným z tých, ktorí odpísali. A pozval ma na osobné stretnutie, kde niekoľko krát počas rozhovoru so mnou, použil slovné spojenie – ,,ste klenot,,.

Nerozumela som mu.

Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď mi ponúkol prácu v organizácii, ktorá na mňa nereagovala. Údajne to je miesto, ktoré najviac potrebuje krízovú intervenciu. Povedala som mu o mojom e- maile, ktorý som im adresovala, no odpoveď neprišla. Hneď predo mnou zdvihol telefón a zavolal tam. Vedeli o mojom e-maile. Pani doktorka na otázku, že prečo neodpísala, akosi nevedela zareagovať.

Nevadí. Po milom prijatí som nastúpila. Na dobrovoľnícku činnosť. Bez nároku na honorár.

Dokonca aj moja bakalárska práca sa týkala priamo ľudí, ktorí boli ubytovaní v organizácii. A o tom, že som si obhájila prácu perfektne, svedčí aj to, že ma komisia počúvala takmer bez dychu. Všetky oči sa upierali priamo do mojich. Po obhajobe zaznelo z úst predsedu komisie: “Ďakujeme, nemáme ďalšie otázky.”

Momentálne pracujem pre iné o.z. Bez nároku na honorár. Ako dobrovoľník. A neskutočne ma to baví. Pretože to, čo nás učia v škole, to je len teória, ako by to malo fungovať. Ale to, ako to naozaj funguje zistíte, až keď ste vo vnútri. Veď ako môžete napísať bakalársku, magisterskú, rigoróznu… prácu bez toho, aby ste boli v praxi?

Vždy som chcela pomáhať iným. Som tak nejako nadstavená. Neviem, čím to je. Asi povahou.

A slovnému spojeniu “ste klenot” už rozumiem. Pretože som bola prvá a jediná, ktorá za ním prišla. Pretože nie som človek, ktorý rovno očakáva teplé miesto a minimálne 500-eurový plat, aj keď by sa zišiel. Pretože dobrovoľníkov akosi niet.

No zato je až príliš veľa ľudí, ktorí sa ponúkajú s nadsázkou. Ktorí neváhajú zveličiť svoje schopnosti a vedomosti. Ktorým chýba trochu pokory a skromnosti. Ktorí doma plačú, aké majú vzdelanie, ako chcú robiť, no keď príde ponuka, odmietnu ju. Lebo- je malý plat, lebo to ma baviť nebude, lebo…

Lebo to nie je o tom, že skončím školu a čaká ma skvelé miesto.

Toto nie je normálne. Normálne bude, ak si aj v dobrovoľníkoch budeme môcť vyberať. Robiť pohovory. A len vtedy sa do praxe dostanú tí, ktorí si budú svoju prácu vážiť, vedieť o nej maximum a robiť ju s láskou. Nebudú to “len úradníci” za stolom, ale kvalitní zamestnanci nie len štátnej správy, samosprávy, ale aj o.z., n.o. a pod. Budú to ľudia z praxe. A s praxou.