ĽudiaĽuďom.sk Blog

Vianoce.

Pamätám sa, že som ich neprežila doma.

Nie, nebola som na žiadnej drahej, luxusnej dovolenke, a ani pri mori.

V posteli.

Ležala som v nej dlhé týždne, napojená na infúzie, po operáciách, bolestivých zákrokoch, v nemocnici.

Na vyšúchanom matraci, trochu pokrčenej plachte, bez vankúša. Lebo ma tlačil.

A potom aj pocit, že som nakúpené darčeky nestihla patrične vianočne zabaliť. Len manželovi som telefonicky dala inštrukcie, v ktorej skrini ich nájde, za ktorými svetrami, blúzkami, nohavicami v poličke na neho čakajú.

Mňa si počkali.

Emócie sa zo mňa vynárali úmerne s prichádzajúcim večerom. Prvýkrát som neozdobovala vianočný stromček, nepiekla koláče, nechystala štedrovečernú večeru. A prvýkrát som nevyupratovala celý byt, neumyla okná a podlahy, neškriepila sa so švagrinou o tom, s kým tento rok strávi večer naša svokra.

Krátko pred šiestou mi manžel priniesol zemiakový šalát pripravený mojou sestrou. K tomu dva rezne, ktoré prvýkrát sám obalil v trojobale, vypražil vo friťáku a ešte aj nakrájal. Aby som nemala starosti.

S tým, že takto som si sviatky pokoja a mieru vôbec nepredstavovala, s tým, že všetko malo byť inak, s tým, že prvýkrát počas Vianoc nie som doma.

Ja som ležala, manžel sedel na stoličke oproti.

„Šťastné a veselé,“ ozývalo sa miestnosťou.

Ja som vyjedala z plastovej misky koláče, on ešte dojedal šalát s rezňami.

Objal ma, pobozkal a pohladil po vlasoch.

Ja som zas čosi splietala o darčekoch, o tom, že som mu nestihla kúpiť to a ono. A že nie sú zabalené, že sú v skrini, nech si ich rozbalí.

Ešte chvíľu sme sa na seba pozerali.

Smútok, sklamanie, bezmocnosť, bolesť, zúfalstvo…

Keď manžel odišiel.

Otočila som sa tvárou k stene, akoby som nechcela nič vidieť, nič počuť.

Len byť sama.

So žiaľom a so zvláštnym pocitom, ktorý som doposiaľ nepoznala.

Lebo som za štedrovečerným stolom doteraz nikdy nechýbala.

Pár minút po šiestej večer mi zazvonil telefón. Hlas môjho manžela hovoril niečo o tom, aby som sa nebála, že je všetko v poriadku, on je v poriadku, ale že na diaľnici cestou za jeho mamou mal autonehodu. Do cesty mu vbehla srnka.

Jeho mama tieto Vianoce strávila sama. Auto bolo rozbité.

Čaro Vianoc ako vyšité.

Ja v nemocnici, manžel dvadsať kilometrov odo mňa na diaľnici vyčkával policajtov, jeho mama sama v byte…

Ukľudnila som sa až na druhý deň, keď za mnou prišiel na návštevu a mohla som mu spočítať všetky prsty na rukách a nohách. Bol celý! Žiadne škrabance, nič dolámané.

Srdce.

Búšilo mi, akoby chcelo z hrude vyskočiť.

Nohy by to nedokázali.

Bola som pripútaná na lôžko, padať sneh som videla len spoza okno. Vianočný stromček som tento rok na vlastné oči nevidela, aj keď viem, že skrášľoval nemocničnú chodbu.

O sedem mesiacov neskôr, keď som ešte stále ležala v nemocnici, mi oznámili, že ma prepúšťajú do domácej starostlivosti.

Domov.

Zvláštny pocit.

Taký, na ktorý čakáte, kedy konečne príde a keď ten deň nastane, zrazu neviete, čo máte cítiť.

Radosť, zmätok, šťastie…

Čakalo ma doma.

Vonku bol koniec júla, niečo cez dvadsaťpäť stupňov a uprostred obývačky ozdobený vianočný stromček.

A ja som ďakovala manželovi, že na mňa počkal s rozbaľovaním darčekov, aby sme si, aj keď trochu v netradičný dátum mohli povedať, že aj pre nás sú tieto Vianoce štedré…

 

PS: Preto verte, že aj Vianoce v lete majú svoj význam. Aj keď tento rok prídu už 23.6.2012…