Stojí to NIČ

11

Annou lomcovala zlosť. Nemohla sa ubrániť vlastným pocitom. Spočiatku cítila previnenie za to, že ju pohltila závisť, že sa nedokáže tešiť z úspechu svojej priateľky, ktorá sa prezentovala svojou šikovnosťou na nejednej výstave.

  • Nie je to také jednoduché, ver mi. Narobím sa ako blázon, kým vymyslím vzor a potom nakúpim látky. Vyperiem jednu po druhej, nastrihám ich, zheftujem a…., – čo všetko musela urobiť Renáta, kým vytvorila nádherné patchworky, ju pramálo zaujímalo.
  • Som tvoja priateľka. Myslíš naozaj vážne, že chceš za to peniaze?
  • Ak mi zaplatíš materiál, ušijem ti tie štyri vankúšiky. Ale radšej by som bola, keby si to nechala na mňa.
  • To sa ti jedná o pár centov? Látky, ktorú kúpiš na vankúšiky, si si určite už vyhliadla, ako nie raz, v second hande.

Renáta nepovedala nič. Annina reakcia ju prekvapila. Sú ľudia, ktorí si naozaj myslia, že ručné práce nestoja tvorcu nič. Ani čas, ani námahu, ani peniaze. Všetko sa ale kúpiť nedá, pomyslela si Renáta a pustila sa do vankúšov pre Annu.

  • Nemáš rozum. Ona sa topí v peniazoch a nechce ti za patchwork zaplatiť, hoci by to nikdy nedokázala. Myslí si, že keď sa priatelíte, je tvojou povinnosťou ušiť jej, čo si zaumieni. Ja by som si od nej vypýtal toľko, až by bola zelená, – hneval sa Renátin manžel.

Mali hlboko do vreciek, ale to Anna, ktorá žila v prepychu, nechápala. Prečo by aj mala? Vždy bola zvyknutá dostať všetko, na čo si ukázala. Od detstva. A vydala sa do vilovej štvrte a milionárskej rodiny. Neexistovalo nič, čo by nemohla mať. Ale čím viac mala, tým bola skúpejšia. Ak Renáte zaplatila kávu, na druhý raz chcela, aby ju zaplatila Renáte jej. Nebránila sa, no pomyslela si svoje.

  • Dávam ti predsa handry. Keby nebolo mňa, neobliekaš sa pekne, lebo na to nemáš. Som prekvapená, že ti samej nenapadlo ušiť mi vankúše zadarmo, – domŕzala Anna do Renáty, aj keď tá už mala vankúše takmer dokončené.
  • Prosím ťa, nerieš to. Vankúše máš hotové. Zajtra ti ich prinesiem, – povedala Renáta a v duchu sa zaprisahala, že to bude posledný raz, čo sa s Annou stretne.

Premýšľala nad tým celý večer, ba prehadzovala sa aj celú noc. Na druhý deň, v ozdobnom papieri zabalené, priniesla Anne darček.

  • To máš k Vianociam. Darček odo mňa. Nikdy viac už odo mňa nič iné nedostaneš. A ja od teba tiež už nič nechcem, – povedala Renáta a kým sa Anna spamätala, otočila sa na podpätku.

Renáta, keď prišla domov, zaprisahala sa, že Anne viac nedvihne mobil a nikdy už s ňou na žiadnu kávu nepôjde. Div sa svete, uľavilo sa jej.

  • Nebolo to skutočné priateľstvo, keď sa takto voči tebe správala, – utešovala Renátu dcéra, ale tá len mykla plecom a aby prišla na iné myšlienky, pustila sa do šitia nových patchworkových výrobkov.

Pod rukami Renáty sa zrodili prestierania, vankúšiky, prikrývky  na postele, chňapky a všetku tú krásu o rok vystavovala v dome kultúry v mieste svojho bydliska. Okrem Renáty vystavovali svoju prácu aj ďalšie ženy, ktoré navštevovali kurzy patchworku. Radosť bola prezerať si ich. Návštevníci výstavy doslova ochkali nad toľkou krásou, šikovnosťou a fantáziou, akú použili šikovné ruky žien. Renáta sa striedala s ostatnými ženami vo výstavnej sieni. Dávali pozor a vysvetľovali návštevníkom, ako sa tá krása vyrába. Nejeden zákazník si kúpil aj dva výrobky. Vankúšiky, deky, obrúsky, prestierania, to všetko si našlo nový domov. V posledný deň, kedy sa už schyľovalo k večeru a Renáta sa chystala na to, že inštalovanú výstavu demontovať spolu so svojím manželom, sa objavila Anna. Renátu si nevšimla. Renáta sa schovala za paraván a pozorovala Annu. Pozorne si prezerala výrobky a keď podišla k jednej prikrývke s hviezdicovým vzorom, obrátila sa na dievčinu, ktorá stála opodiaľ.

  • Túto deku by som chcela.
  • Ale tá nie je na predaj, – odvetilo dievča, ktoré sa umeniu patchworku zatiaľ len priúčalo.
  • Tak potom by som mala záujem o tento vzor, – povedala Anna.
  • Ani tá nie je na predaj.
  • Tak prečo ju potom vystavujete?

Dievča len pokrčilo ramenami. Anna prešla až k paravánu, cez ktorý bola prehodená prikrývka na posteľ. Renáte nezostávalo iné, len vyjsť spoza nej. Keď ju Anna zbadala, zostala ako obarená.

  • To si robila ty?

Renáta mlčky prikývla.

  • Kúpim ju od teba. Uvedomila som si, že som nebola voči tebe spravodlivá… túto chcem zaplatiť, – povedala Anna zmierlivo, no Renáta sa stále nepohla, – povieš mi už, koľko za ňu chceš?
  • Nič, – odvetila Renáta.

Anna zostala na rozpakoch.

  • Ako myslíš. Rada si ju od teba vezmem… ak mi ju dávaš ako dar. Napokon, sú Vianoce… a ja by som ti tiež mala niečo kúpiť… nechcem ti zostať nič dlžná.
  • Ale ty mi nič nedlhuješ, – usmiala sa Renáta, – za tú deku nechcem naozaj nič. Ale nie od teba. Tú deku a i tie dve, ktoré si chcela, šili naše ženy pre deti… pre malých onkologických pacientov… keď ich prepustia domov, chceme, aby dostali od nás malý darček… ale tomu ty nemôžeš rozumieť, – povedala Renáta. Mala pravdu. Anna s nepochopením pokrútila hlavou a kým vyšla von z foyeru domu kultúry, ledabolo mykla plecom.
Image 25

Hipoterapia pre Christiánka

Christianko -Autista ! Nevie klamať, pretvarovať sa ...a nemá predsudky...Christián túži, sníva, ľúbi tak ako každé iné dieťa v jeho veku. V porovnaní so svojimi rovesníkmi má to však o...

Podporiť výzvu

Image 0

Občianske združenie Detský čin roka

Cielom združenia je iniciovať, obhajovať a motivovať spoločnosť a hlavne deti ku konaniu dobra, k pochopeniu, prijatiu a vedomému šíreniu pozitívnych a humánnych hodnôt, ako je ochrana ľudského života, rešpekt...

Podporiť výzvu

Image 16

Pomoc pre Tomáška - dieťa tmy

Dobrý deň prajem, chcela by som Vás poprosiť o pomoc pre môjho synčeka Tomáška ktorý má 8 rokov má nevyliečiteľnú chorobu...

Podporiť výzvu