ĽudiaĽuďom.sk Blog

Sú naozaj INÉ?

 

Moje vnúčatá, ktoré mám v náhradnej starostlivosti, sa narodili v Taliansku a ich „otec“ je Tunisan. Je tmavšej pleti, ale deti z jeho farby pokožky zdedili iba kúsok a tak sú „opálení“ aj v zime, príchodom jarného slniečka ich pokožka ešte stmavne. To, čo sa niektorí snažia získať v soláriách, majú ony od prírody.

Keď mali deti 1 a 3 roky, dcéra sa po rozpade vzťahu s ich otcom vrátila s nimi domov. Ja som si nikdy neuvedomovala, že majú inú pokožku. Zo začiatku ani ony. No keď začal chlapec chodiť  do škôlky, deti – spolužiaci prišli na to, že Jurko je černoch. Predpokladám, že im v tom poradili rodičia, ale to tu riešiť nechcem. Keď k tomu prirátam jeho neskoršie problémy v škole – porucha pozornosti a hyperaktivita- mal z toho komplexy. A má ich doteraz. A Emka tiež. Jurko až v 3. Ročníku mal zopár kamarátov. Ja som deťom vždy vravela, že majú krásnu pokožku a keď budú väčší, to pochopia. A že na farbe pleti nezáleží… Emka je trochu živšia, výbojnejšia, ona sa s kolektívom lepšie zžila.

V 1. – 3. ročníku som na požiadanie učiteľa s nimi chodila na školské výlety. Cestou zo školy na žel. stanicu sa deti mali zaradiť do dvojstupu a chytiť za ruky. Jurko sa pridal ku mne. Tak som mu povedala, nech sa pridá k spolužiakom. Nechcel. Ale to, prečo nechcel, som pochopila až neskôr, keď som mu povedala, nech sa chytí napr. Ivana, spolužiaka z našej dediny. Poslúchol, išiel za ním. A jeho reakcia? „NIKDY!“.  Pritom mimo kolektívu sa ten spolužiak k nemu správal normálne. Ale pred ostatnými by to asi bola hanba a mohli by sa posmievať aj jemu…

Obidve deti mali arabské mená, aj priezviska. Dcéra po návrate na Slovensko sa rozhodla, že im mená zmení na Jurko –  po svojom nebohom ujovi, mojom synovi a Emka po svojej nebohej babke, mojej mame. A začali sme ich tak volať hneď. No nebolo to jednoduché a naviac sa dcéra postupne prestala o deti zaujímať. Súd vo veci zmeny mena a priezviska nebol skončený, keď som požiadala o ich zverenie do mojej starostlivosti. Toto konanie tiež trvalo veľmi dlho, nakoľko ich otec je cudzinec a matka bola v tom čase nevedno kde. Až po zverení detí do mojej starostlivosti som mohla podať žiadosť o zmenu mena a priezviska ja, čo zas trvalo dlho z tých istých dôvodov – otec cudzinec a matka nezvestná. A pridali sa ďaľšie. Jurko mal 2 krstné mená a zmeniť možno len jedno. Najskôr sa jedno muselo zrušiť. Keď som si vydýchla, že už je to v poriadku, nastal ďalší problém. A to na Obvodnej matrike. Medzičasom sa dcéra začala ohlasovať, boli sme v kontakte. Vydala sa vo Švajčiarsku a už nebola Lalíková – po mojom prvom mužovi, ale Bopp. A ja Beňová po mojom druhom mužovi. A deťom sa priezviská menia iba po rodičoch. Alebo v mojom prípade mohlo byť zmenené aj po mne. Ale súd rozhodol, že budú Emka a Jurko Lalíkové. No mala som šťastie na veľmi milú a ochotnú pani na obvodnej matrike, ktorá na ministerstve vybavila výnimku. Musela som zdokladovať potvrdeniami zo školy, škôlky a Obecného úradu, že deti v kolektíve používajú tieto mená a priezviska… Ale to už Jurko bol tretiak a Emka prváčka. A niekedy chodili zo školy autobusom. A Jurko občas zabudol v autobuse preukážku s menom Mohammed Amin Ennine… A bol ďalší dôvod na posmievanie.

V súčasnosti už Jurko kamarátov má v škole aj u nás v dedine. Myslela som si, že je to všetko už za nami. Lebo malé deti sú ovplyvňované názormi rodičov, neskôr sa na všetko dívajú svojimi očami. Takže som neodsudzovala deti, ale ich rodičov.

Asi pred 10 dňami boli deti s mojim synom v susednej dedine. A Jurko sa mi plačom žaloval, že nič nikomu nespravil a keď odišiel z húpačiek, jeden ujo mu povedal: “Sviňa arabská”.

V sobotu boli deti s ujom v Trenčíne na Pohode. Keď jeden cez druhého porozprávali všetky zážitky, Jurko sa opäť rozplakal. Tento raz od šťastia. A povedal ešte jeden, preňho asi najkrajší zážitok: ” Babka, stretol som sa tam s ujom, ktorý má takú istú pokožku,ako ja. Usmial sa a zakýval mi. Konečne ma má niekto cudzí rád”.